V roku 1988 som bol pozvaný na výstavu organizovanú Solidaritou, ktorá sa mala konať pod klenbami podzemných komnát impozantného františkánskeho kostola.
Bolo to ešte v čase studenej vojny a katolícka cirkev a odbory v Poľsku sa spojili v pokojnej opozícii proti vláde a úradom. Zdalo sa, že umelecké podujatia boli pre nich akýmsi prostriedkom na stretnutie.
Najprv to bol frustrujúci boj o víza, až kým som sa neobrátil na British Council so žiadosťou o pomoc a dostal som víza. S mojím nemeckým partnerom Joachimom sme vyrazili z Berlína v aute kombi, naložení batožinou a obrazmi. Dostali sme sa až na poľsko-nemeckú hranicu, kde sme narazili na ďalšiu prekážku v podobe mladého rozrušeného strážnika. Namieril pištoľ na obrazy vzadu v aute a zjavne sa dožadoval, aby vedel, o čo tu ide. Pokúsil som sa preložiť do angličtiny a potom do nemčiny, ale dostal som len nahnevané "Nie!" Joachim mi narýchlo poradil, aby som ukázal svoje oficiálne pozvanie. Prekvapený mladý strážnik sa tváril vážne, pomaly prikývol a podal mi kus papiera: "Autogram!" - požiadal.
Cestovali sme krásnou poľskou krajinou pred vstupom do EÚ, s nezabudnuteľným výhľadom na malé malebné farmy, ale drsné cesty. Na jednom úseku dvojprúdovej cesty oddelenej pásom trávy sme narazili na staršiu ženu, ktorá viedla kravu po tráve na hrubom lane. Vyzeralo to ako scéna z iného veku. V šere večera nás za rohom mohol vystrašiť uháňajúci kôň s vozom bez svetiel.
Nakoniec sme dorazili do Przemyśla. Museli sme požiadať o pomoc taxikára, ktorý nás odviezol na adresu, kde sme mali bývať. Bola to veľká stará vila ponorená do úplnej tmy. Nikto tam nebol, tak sme požiadali taxikára, aby nás odviezol do hotela. Bolo tam tma, šero a žiadne známky života, až kým sa pri bráne neobjavila žena, ktorá nám nie[1]odvážne oznámila, že nie sú voľné miesta. Po dlhej ceste sme boli unavení a frustrovaní.
Vrátili sme sa na príjazdovú cestu k starej vile a v aute sme zaspali. Zobudila nás hlučná skupina mužov, ktorí vyskočili z dodávky. Zaviedli nás do veľkej kuchyne, kde jeden z nich búchal pištoľou o stôl a poznamenal, že "toto bude musieť byť riešenie". V tej chvíli som chcel nasadnúť do auta a vrátiť sa rovno do Berlína. Keďže sa ukázalo, že zbraň je len presvedčivo vyzerajúca hračka, zostali sme.
Vila patrila hlavnému organizátorovi podujatia Marekovi Kuchcinskému. Na druhý deň sme videli veľkú, zarastenú záhradu, v ktorej nad dlhou trávou vykúkali staré kamenné sochy. Boli sme súčasťou skupiny, ktorá pochádzala z rôznych prostredí, ale všetci boli nejakým spôsobom spojení s opozičným hnutím. Spali sme na rohožiach na zemi, v podkroví. Bol som tam asi jediný umelec. Mesto Przemyśl v socialistickom Poľsku ležalo niekoľko kilometrov od ukrajinskej hranice. Malo dlhú a bohatú históriu, ale keď som tam v roku 1988 prišiel, veľká časť mesta už chátrala a bola šedivá, s malým množstvom vonkajšieho života.
Zaujalo ma usporiadanie umeleckých diel v suteréne kostola, hoci ma spočiatku prekvapil nedostatok závesných materiálov. Medený drôt sa však opatrne odstránil z plastového kábla a z ruky do ruky sa odovzdalo niekoľko nástrojov.
V skupine v podkroví vládla kamarátska atmosféra, ale Joachim, môj partner, bol sklamaný, že sa tu nedalo piť pivo, pretože v tejto krajine sa skutočne vyrába dobré pivo. Jeden z členov skupiny pôsobil na Varšavskej univerzite, Dr. Ryszard Żółtaniecki. Jedného večera nám navrhol, aby sme s ním išli do reštaurácie, kde by podľa neho mohlo byť pivo. Skvelý nápad, tak sme ho vysadili na trhu a chvíľu sme čakali v aute. Čakali sme a on sa nevrátil! Nakoniec sme sa naňho opýtali v reštaurácii, kde nám povedali, že tam nikdy nebol! Ukázalo sa, že ho zadržala polícia, aby ho vypočula v súvislosti so skupinou. Vrátil sa dosť otrasený. Šokovaný Richardovou skúsenosťou som si prvýkrát v živote uvedomil, aký zraniteľný a bezmocný môže byť človek v krajine východného bloku; britský pas neposkytuje žiadnu ochranu, ak ste v rukách poľskej bezpečnosti.
Jedného dňa ma pozvali na návštevu miesta, kde sa tlačili podzemné noviny Solidarita. Keď sme však za sebou zbadali jazdiť auto s niekoľkými veľkými mužmi, prehliadku som vzdal.
Po Przemyśli nás previedol anglicky hovoriaci lektor, ktorý nám vysvetlil bohatú a pestrú históriu mesta. Pre mňa ako Škóta to bolo obzvlášť zaujímavé, pretože mnohí Poliaci, ktorí prišli do Škótska bojovať v druhej svetovej vojne, tam zostali. Stále tam žije početná poľská komunita. Keďže išlo o veľkú skupinovú výstavu, neprikladal som veľký význam skorému príchodu na vernisáž, ale do kostola som prišiel načas. Tlmočník rozrušene čakal pri dverách. "Arcikňaz čaká," povedal a ťahal ma dlhou uličkou až do prednej časti kostola. Budova vo vnútri bola ohromujúco zdobená, nádherne pokrytá zložitými freskami, lístkovým zlatom, ohromujúca veľkoleposť v porovnaní s rozpadajúcimi sa sivými budovami a ulicami, ktoré kostol obklopovali. S úžasom som zistil, že kostol je plný, každá lavica a každé miesto sú obsadené. Pre obyvateľov mesta to bola zjavne veľmi dôležitá udalosť. Vpredu stál kňaz s mikrofónom a vedľa neho ľudia s kamerami, pripravení nahrávať. Dostal som ocenenie a potom sme boli s Joachimom pozvaní do kláštora na okraji mesta na chutný poľský obed, ktorý podávali rehoľné sestry, ktoré pripravovali jedlá najmä z vlastných produktov. V tých časoch bol v obchodoch neustály nedostatok potravín, malý výber a dlhé rady. Život bol veľmi ťažký.
Cítil som sa poctený, že som mohol byť súčasťou výstavy v Przemyśli, stretnúť sa s ľuďmi, ktorí sa na nej podieľali, a s ich skúsenosťami z prvej ruky. Bola to jedna z najdôležitejších umeleckých udalostí v mojom živote. Keď sa nad tým zamyslím, zdá sa mi, že výstava vo františkánskom kostole bola súčasťou pokojného protestu organizovaného sociálno-politickým hnutím, ktoré presadzovalo rozsiahle hospodárske a demokratické reformy. Čiastočne vďaka tejto solidarite sa zrútil Sovietsky zväz a následný domino efekt napokon zmenil svetovú politiku.
POSTSCRIPTUM O dva roky neskôr sme sa s Joachimom vrátili do Przemyśla, aby sme si vyzdvihli moje obrazy. Bolo leto a postkomunistický Przemyśl bol úplne iným miestom. Na uliciach bol život, kaviarne boli plné ľudí, akoby sa v meste rozsvietili svetlá. Zistili sme, že skupina, ktorá výstavu organizovala, sa rozpadla, aby sledovala svoje vlastné politické záujmy. Keď sme tam boli, opäť sme sa stretli a pozreli sme si film, ktorý vznikol v čase výstavy v kostole. Cítili sme veľké vzrušenie, keď bol jeden z členov skupiny, zobrazený vo filme, odhalený ako špión! Stretnutie všetkých spojilo; bol to nezabudnuteľný večer. O desať rokov neskôr, v januári 1998, sme nečakane stretli Richarda. Bolo to na otvorení výstavy v Medzinárodnom kultúrnom centre v Krakove, kde som mal mať samostatnú výstavu svojich obrazov a sôch. V elegantnom obleku vyzeral inak, pôsobivo. Povedal nám, že keď sa Poľsko v roku 1989 stalo demokratickým, pôsobil ako úradujúci minister zahraničných vecí. Neskôr sa stal poľským veľvyslancom v Grécku a na Cypre. Bolo zaujímavé opäť sa s ním stretnúť, zaspomínať si a porozprávať sa o zmenách, ktoré sa v krajine udiali. Toto je čisto osobná správa o konkrétnej udalosti z roku 1988 vo vtedajšom [1]českom socialistickom poľskom štáte. Moje postrehy boli formované mojím pôvodom umelca z pokojného západného pobrežia Škótska, žijúceho v západnej časti vtedy rozdeleného Berlína.
Počúval: Marta Olejnik
Margaret Steele Hunter, maliar, sochár, ilustrátor, študoval v Glasgowe
School of Art (1981-85) a na Hochschule der Kunste v Západnom Berlíne.
s Georgeom Baselitzom (1985-86), žije v Berlíne
