Jadwiga Sawickamaliar, fotograf, študoval na Akadémii výtvarných umení v Krakove u Jerzyho
Nowosielski, profesor UR.

Rozhovor sa uskutočnil v Przemyśli 13.09.2022 počas prechádzky pozdĺž rieky San. Spomínali sme na staré časy. Ľudská pamäť môže byť nespoľahlivá, preto sa niektoré príbehy môžu mierne líšiť od faktov, ktoré uvádzajú iní ľudia z nezávislej kultúry Przemyśl.

Jadwiga Sawicka je umelkyňa, ktorá pochádza a žije v Przemyśli. Študovala maľbu na Akadémii výtvarných umení v Krakove. Zúčastnil sa na mnohých významných výstavách doma i v zahraničí.  Spolupracuje s mnohými umeleckými galériami. Získal doktorát na univerzite v Rzeszowe.

AB: Jadwiga, práve sme sa rozprávali o tom, že v 80. rokoch ste sa spojili ako skupina ľudí s rôznymi názormi, ľudí z rôznych prostredí, a konali ste spoločne. Pred chvíľou ste mi povedali, že ste si neboli úplne vedomí, že predsa len existujú rozdiely.

JS: Áno. Spomínam si na rozhovor s Anne Applebaumovou, v ktorom povedala, že v tom čase existovalo všeobecné rozdelenie medzi vládou a opozíciou. Tvrdila, že ak je niekto antikomunista, nikto sa v podstate nezaoberá detailmi a odtieňmi tohto antikomunizmu. To, že človek mohol byť antikomunistom rôznymi spôsobmi, nebolo až také dôležité. Určite to pre mňa v tom čase nebolo vôbec viditeľné. Nerozlišoval som odtiene antikomunizmu. To, čo nás spájalo, bol spoločný protivník, komunistické úrady, a to bolo najlepšie spojivo. Už som o tom hovoril Marte Trojanowskej, ktorá sa tiež venovala téme opozície v 80. rokoch v Przemyśli. Pre nás (hoci hovorím hlavne o sebe) nebolo napríklad úplne pochopiteľné, že keď prišli hostia z Veľkej Británie a medzi nimi aj Roger Scruton, niektorí zahraniční umelci sa k nemu správali veľmi nepriateľsky. V tom čase sme nechápali nepriateľstvo. Je to tak, že napríklad ja osobne by som sa teraz nemohol zúčastniť na jednom projekte s Marekom Kuchčinským, rovnako ako oni sa vtedy nechceli stotožňovať s konzervatívnym politikom. Scruton bol antikomunista, ale odlišný od ostatných západných návštevníkov. Rovnako sme nechápali odpor niektorých návštevníkov k Margaret Thatcherovej. Pre nás bola v tom čase symbolom, ktorý si pamätáme predovšetkým pre jej tvrdé zaobchádzanie s generálom Jaruzelským a komunizmom ako celkom. Zatiaľ čo oni tvrdili, že bola političkou, ktorá urobila veľa zlého pre vtedajšiu spoločnosť. V tom čase sme tomu ešte celkom nerozumeli. Teraz, po rokoch, sa na to pozerám trochu inak a chápem ich správanie. Anne Applebaumová tiež povedala, že ľudia, s ktorými sa stretávala na rôznych slávnostiach a príležitostiach, sa teraz nechcú rozprávať, pretože došlo k rozdeleniu. Mám dojem, že je to aj môj prípad.

AB: Aj zo sociologického hľadiska je zaujímavé, že v tom čase ste boli jednotní ako skupina mnohých rôznych ľudí, ale po získaní slobody sa spoločnosť začala viditeľne deliť. Ako mladá demokracia priniesla ľuďom veľa nádeje, ale aj veľa ťažkých a zložitých situácií. Napríklad zatváranie pracovných miest a počet nezamestnaných. Bolo v ňom aj niečo nové a nestabilné. Mali sme slobodu, po ktorej sme túžili, ale čo ďalej? Ako uživiť rodinu a žiť v novovytvorenej realite? To, čo som povedal, je moja odbočka, ale teraz máme aj ťažké časy: krízu, pandémiu a vedľa nás vojnu, ktorá sa už nikdy nemala opakovať.

JS: Áno, je to vojna takým tradičným spôsobom. Vtedy ešte nebolo také povedomie, že materiálny faktor môže mať takú veľkú váhu a otráviť ľudské vzťahy,

že hovoriť o demokracii už nie je také dôležité a že sloboda nie je dostatočným dobrom.

AB: Naznačili vám ľudia zo Spojeného kráľovstva a Západu všeobecne, ktorí sem prišli, aké chyby západnej demokracie by ste nemali robiť, keď príde k nám? Poskytli vám nejaké verejné informácie a povedali vám, čo sa deje na západe?

JS: Ťažko môžem odpovedať za všetkých, ale podľa mňa tí filozofi, ktorí prišli, idealisti, nám chceli predovšetkým povedať, ako vybudovať krajinu na najlepších princípoch podľa nich, zatiaľ čo umelci nemali za úlohu nič opravovať. Boli otvorení a nesúdili ani nepoučovali. Už to, že sem mohli prísť, bolo pre nich aj pre nás veľmi dôležitou udalosťou. Dobré bolo, že takáto výmena bola možná zo Západu, a nie napríklad zo Sovietskeho zväzu, a to, že sa uskutočnila bez sprostredkovania oficiálnych inštitúcií, ako je ministerstvo alebo zväz. Vtedy nebolo ľahké vycestovať, na štipendiá chodilo len pár ľudí, takže to bola príležitosť na kontakt so Západom zdola a nezávisle. Pre našich hostí zo západu boli veľmi zaujímavé výtvarné dielne pod holým nebom a skutočnosť, že umelci mohli spoločne pracovať, tvoriť a že to bolo zadarmo. Ale vtedy to nebolo angažované umenie ako dnes (myslím kritické alebo participatívne umenie), to prišlo neskôr. Nehovorili sme o sociálnej zmene, bol to len umelecký brainstorming. Možno tam bolo nejaké nedorozumenie, ale bola tam aj vzájomná zvedavosť a otvorenosť. Z umeleckého hľadiska je ľahšie akceptovať rozdiely.

Predtým ste sa ma pýtali na spomienkové predmety z tých rokov. Nemám nič, ale som si istý, že Helen Ganlyová urobila nejaké fotografie a predovšetkým si viedla denníky. Môžem jej o tom napísať. V tom čase bola v podkroví. Spomínam si na zaujímavú situáciu, keď Helen ukazovala prácu týkajúcu sa problematiky etnických menšín, o indických ženách žijúcich v Anglicku. Hovorila aj o feminizme. Hovorila o skupine nemeckých umelkýň, ktoré vytvorili Múzeum žien. Tomuto umeniu sme nerozumeli. Riešiť takéto veci bolo pre nás v tom čase dosť naivné. Koniec koncov, u nás už existoval sociálny realizmus. Tento nesúlad bol spôsobený aj kultúrnym rozdielom. Aj ja som sa na to pozerala s takou zvedavosťou, ale zároveň s istou nedôverou. Vtedy nám to pripadalo trochu ako násilné hľadanie problémov. Helen bola v tom čase aj v Československu a kontaktovala aj tamojšiu opozíciu.

AB: No, ale to všetko bolo spôsobené tým, že ste boli za železnou oponou a kultúrne rozdiely medzi Poľskom a Západom boli v tom čase obrovské a nemohli ste ich preskočiť.

JS: Áno, a my sme to jednoducho nepochopili. Boli tam niektoré nuansy, ktorým sme celkom nerozumeli. Nuansy alebo možno niečo viac ako nuansy - jednoducho sme boli odlišní v našom chápaní sveta. Myslím si, že západní umelci zase možno nechápali, že vystavujeme svoje diela v kostole. Na Západe bolo ťažké pochopiť, že nás kontext inštitucionálneho náboženstva netrápi, ale vtedy nás to naozaj netrápilo. Pretože táto spolupráca bola na úplne inom základe ako teraz.

AB: Súhlasíte so mnou, že v tom čase bola Cirkev uprostred všetkých týchto politických sporov?

Čo je dobré?

JS: Áno, určite to tak bolo.

AB: Františkáni organizujú výstavy a festival Človek - Boh - Svet je príkladom z Przemyśla. A spomínate si možno na svoj text uverejnený v jednom čísle Kultúrnej podkrovia, ktorý dosť kritizoval jednu z festivalových výstav?

JS: Bohužiaľ si na to nespomínam....

AB: Pre mňa bolo dosť zaujímavé, že bol uverejnený text bez redakčnej cenzúry, ktorý sa týkal výstavy a v tomto konkrétnom prípade jej nevýraznosti. Dobré bolo, že v Podkroví boli uverejnené všetky názory. Veď na stretnutiach v podkroví sa stretávali rôzni ľudia, ktorí mali často odlišné názory, ale napriek tomu dokázali spolu vychádzať. V súčasnosti mám dojem, že vo verejnom priestore chýbajú príležitosti na tento druh širšej diskusie. Vtedy vás to ako skupinu nevylučovalo.

JS:  No a práve o tom teraz premýšľam, že možno najväčšou hodnotou týchto výstav, ktorá sa už nedá zopakovať, bol kredit. V súčasnosti sa k umeniu pristupuje s veľkou nedôverou a predpokladá sa, že umelci hľadajú kontroverziu. Kedysi (t. j. v tých konkrétnych časoch a podmienkach) však existovala väčšia dôvera zo strany diváka a umelca. Najmä keď sa výstavy konali v kostole. Zároveň však samotné obrazy nemuseli mať náboženskú alebo vlasteneckú tematiku. Neboli cenzurované. Samotný fakt, že vystavovali na tomto mieste, ľudí spojil. Mám dojem, že tento kapitál je už nenávratne preč. Vzťah k umeniu v cirkvi v minulosti a dnes je úplne iný. Teraz by som v kostole nevystavoval a ani samotný kostol by pravdepodobne nechcel, aby som v ňom vystavoval. V súčasnosti by mohla viac zasahovať do toho, čo sa v jej priestoroch zobrazuje, ako to bolo v minulosti. V súčasnosti panuje akási vzájomná nedôvera. Vtedy, keď som na jednej výstave u františkánov povedal, že som ateista, pre hostiteľov to nebol žiadny problém. V skutočnosti to bolo veľmi fajn. Na druhej strane západných umelcov zaujímal napríklad počet žien v pomere k počtu mužov na výstave pod holým nebom. V tom čase to pre nás nebolo dôležité. Podľa nášho názoru boli dobrí umelci jednoducho pozvaní. Taká selektívna slepota.

AB: Povedzte mi, či tieto vaše grafické práce, ktoré boli uverejnené v Podkroví, boli pripravené špeciálne pre toto vydanie, alebo boli vybrané z vašich kresieb a grafík?

JS: Už si to presne nepamätám. V tom čase som veľa kreslil a vyberal som si ich z vecí, ktoré som mal. Možno som si nejaké vymyslel za pochodu. Kresby boli také záhadné, že sa priamo netýkali témy, neboli ilustračné.

AB: Povedzte mi, ako vás neskôr ovplyvnili tieto udalosti a kontakty s ľuďmi zo starých čias, ktorí sa stretli v Przemyśli a Ostrowe? Ako si spomínate na tie časy?

JS: Popravde, aj pre mňa to bolo náročné obdobie. Bol som čerstvo po univerzite

a ja som nevedel, čo ďalej. Nemal som žiadny plán pre svoj život, bol som plný svojich osobných dilem a problémov. Umelecky sa mi nedarilo. V tom čase som mal pocit, že stagnuje. Bol som frustrovaný. Preto bolo pre mňa dôležité, aby som sa mohol zúčastňovať na týchto stretnutiach, pretože to bola určitá alternatíva. Keď som sa vrátil do Przemyśla, nevedel som, či je to chyba systému, alebo moja chyba. Bolo to pre mňa obdobie tápania a hľadania svojej cesty. Počas štúdia som nepremýšľal o tom, aké to bude, keď ho skončím a že niečo namaľujem, vytvorím a zarobím na tom peniaze. Dostal som aj ponuku zdobiť noviny v existujúcom impériu, ale to som naozaj nechcel robiť. Przemyslská galéria bola pomerne uzavretým prostredím. Na stretnutiach som sa zaujímal najmä o umenie, ale venovali sa aj iným oblastiam, napríklad filozofii, politike a podobne. V tom čase som nedocenil rozmanitosť, ktorá je/by mala byť charakteristickou črtou skutočne intelektuálneho prostredia. Keď som tam chodila so svojím vtedajším manželom Staszkom Kobom, vyberali sme si stretnutia, ktoré nás zaujímali. Vtedy sme si mysleli, že Marek Kuchciński sa zaujíma predovšetkým o umenie a ostatné témy sú len doplnkom, ale ako sa ukázalo, náš pohľad bol veľmi obmedzený.

AB: Z toho usudzujem, že ste sa zúčastnili na stretnutiach, ale tiež ste neboli úplne presvedčení, že je to niečo, čo je namierené proti vám? Hľadali ste svoju cestu?

JS: Áno.

AB: No, presne tak, ale myslím, že v povahe ľudských bytostí je aj to, že chcú spoznávať svet okolo seba a iné názory. Vyskúšajte veci a presvedčte sa sami. Ak sa človek zúčastňuje na rôznych podujatiach, rastie a mení svoj prístup k životu a svoje názory. Aj pre vás bolo ťažké nájsť svoju cestu. Ja si napríklad myslím, že toto všetko nás formuje a robí z nás ľudí, akými sme dnes.

JS: Teoreticky s vami súhlasím, ale v praxi to nie je také jednoduché. Je ťažké hodnotiť ľudí a udalosti z minulosti bez toho, aby sme sa pozreli na súčasnosť. Vtedy som si podkrovie nevážil, pretože sa to dialo hneď vedľa mňa. Bol v tom aj istý druh snobizmu. Bolo to uzavreté prostredie a trochu ma to iritovalo, takže som ho kritizoval. S odstupom času však môžem povedať, že ide o dôležitý, jedinečný fenomén. Bolo to naozaj veľmi zaujímavé miesto, kde sme sa stretávali s priateľmi, okrem iného aj na stretnutiach alebo na Silvestra. Myslím, že v tom čase sme si nemysleli, že je možné byť antikomunistom a konzervatívcom zároveň. Antikomunizmus sa mi spája predovšetkým so slobodou v najširšom zmysle slova a teraz sa mi sloboda spája skôr s ľavicovosťou. Na druhej strane, ľavicovosť sa jednoznačne spájala s komunizmom, takže slovo "ľavica" bolo zdiskreditované.

AB:  Škoda, že sa v tom čase neobjavilo nejaké iné slovo, ktoré by označovalo ľavicu, o ktorej hovoríte, možno by to bolo jednoduchšie.

JS: Možno by bol vhodnejší termín "anarchizmus".

AB:  Takže vám chýbalo slovo. No, ale koniec koncov, bolo to slovo, ktorým ste sa vy - umelec - zaoberali neskôr....

JS: No, áno.

AB: Pamätám si 90. roky a vašu prácu na transparentoch po celom Poľsku a tiež v Przemyśli. Bol som vtedy tínedžer a vôbec som tomu nerozumel

JS: V 80. rokoch som sa pripravoval na štúdium na jazykovej škole v Przemyśli a učil som sa angličtinu. Musel som sa vyjadrovať s veľmi obmedzenou slovnou zásobou a v inom kultúrnom kontexte, čo mi dalo veľa podnetov na premýšľanie. Vtedy ma začala fascinovať téma jazyka.

Rozhovor viedol Alexander Busz.