.

Spomienky na Zygmunta Majgiera

.

1. Založili sme Solidaritu v Przemyśli

Od samého začiatku, v roku 1980, som založil Solidaritu. V Bytovom družstve Przemyśl. V Przemyśli nás bolo sedem a odbory sme zakladali v prvých siedmich firmách. Patrili k nim aj železničiari-strojári: Staszek Baran z Przemyśla a Gienek Opacki zo Żurawice. Tretím bol Władysław Mazur z Fibreboard. Štvrtý - Andrzej Kucharski z Poľska. Piaty bol brat Witka Siwieca z POM, ktorá vtedy ešte sídlila na (dnešnej) ulici Dworskiego. Witek Siwiec bol sám takýmto spoluorganizátorom. A siedmy - ja, z Przemyska Spółdzielnia Mieszkaniowa.

Prvé zakladajúce stretnutie sa uskutočnilo na jar 1980 na ulici Grodzka 6 na prvom poschodí v priestoroch Domu hluchonemých. Predtým, v roku 1979, sme sa najprv stretávali na ulici, potom v byte Witka Siwieca alebo u Wlada Mazura v preglejke na (dnešnej) ulici Ofiar Katynia.

Po odhalení, t. j. po auguste 1980, sme sa všetci stretli v "Orzechówke" (v bývalom kaštieli Orzechowských vedľa katedrály). Volebný štáb bol čoskoro zriadený na mieste neďaleko železničnej stanice (dnes Námestie legionárov). V tom istom čase sa Kijanka pokúsila získať od przemyského vojvodu trvalé sídlo Solidarity a dostali sme miesto v budove na Kamennom moste.

Bol som delegátom prvého kongresu Solidarity, ktorý sa konal v gymnáziu na ulici Słowackiego. A bol som aktívny na svojom pracovisku, v Bytovom družstve Przemyśl. Tam som bol najprv podpredsedom zväzu a predsedníčkou bola Jasia Pękalowa. V tom čase ešte stále vládli len prezidenti a bežný robotník nemal čo povedať. Takže pani Pękalová sa asi bála postaviť prezidentovi a začala s ním vychádzať. Jednoducho s ním uzatvárala dohody.

Vždy som mal ruky na práci, nie na stoličkách, takže ma táto pozícia nezaujímala. Zároveň som povedal, čo si myslím, a nebál som sa, že ma vyhodia. Takže po niekoľkých mesiacoch týchto zdvorilostných dohôd medzi predsedníčkou Pękalovou a predsedom družstva som jej ako podpredseda podnikovej odborovej organizácie priamo povedal: "Pani Jasia, ak nedokážete tvrdo bojovať za práva zamestnancov, odstúpte!" No a ona odstúpila. A keďže nikto nechcel kandidovať na nového predsedu, stal som sa ním ja. A dohoda s predsedom sa skončila. Čoskoro sa do Solidarity zapojilo viac ako 90 percent našich zamestnancov. Na predsedov družstiev to urobilo taký dojem, že nakoniec aj oni vstúpili do nášho zväzu.

2 Vojnový stav

13. decembra 1991 som išiel na deviatu hodinu do kostola a po omši som sa dozvedel, že vypuklo stanné právo. Ponáhľal som sa teda domov, teplo som sa obliekol a išiel som do sídla regiónu Solidarita na Kamennom moste. Tam, na prvom poschodí, už bolo všetko rozbité, dokonca aj káble boli vytrhnuté zo steny. Bezpečnostná služba sa tam pravdepodobne vlámala v noci, ale nenašla a nezobrala všetky dokumenty. Po krátkej diskusii sme sa rozhodli vziať všetky dokumenty, ktoré zostali po preniknutí bezpečnostných zložiek do františkánskej farnosti. V kostole nás otec Maximilián zobral všetkých troch do kotolne v suteréne a tam sme uložili dokumenty nášho regiónu.

Na veliteľstve na Kamennom moste boli okrem mňa aj Kłyż, Kamiński a Żółkiewicz. Bolo prijaté rozhodnutie vytlačiť letáky vyzývajúce na štrajk. Neviem, kde boli tieto letáky vytlačené, ale boli pripravené v ten istý deň, v nedeľu. Tak tam prišli aktivisti z Faniny, z Polnej, z Platov, aj železničiari. Každý z nich si mal vziať 50 letákov a v pondelok medzi 5. a 6. hodinou ráno ich mal vhodiť do rastlín. Ešte v nedeľu 13. decembra som rozdával letáky aktivistom z rôznych tovární na Jagiellońskej ulici, na autobusových zastávkach. Neobjavilo sa ich však veľa a nepodarilo sa mi ich rozdať všetky. Tak som nastúpil do autobusov, odložil letáky dozadu alebo ich hodil na zem a vystúpil na najbližšej zastávke. Neskôr sme sa niekoľkí z nás stretli u mňa v kotolni PSM v Kmieciach.

3. prepustenie

V PSM som pracoval v dielni ako údržbár. Represie proti mne ako predsedovi podnikového hnutia Solidarita sa začali už začiatkom roka 1982. Zrejme ma otvorene neprepustili z práce, ale najprv ma preložili na zelenú a znížili mi platovú triedu. Potom sa rozhodlo, že som pre pracovisko v zelenom zbytočný, a ponúkli mi preloženie na prácu v kotolni. A pretože som to odmietol podpísať, tak som bol už úplne prepustený.

Presne to, čo sa stalo, bolo, že mi zavolal môj manažér a povedal: "Počúvaj, Zygmunt, predseda Polich mi povedal, aby som ťa vyhodil. Povedal, že ak ťa nevyhodím, vyhodí mňa a zároveň vyhodí aj teba. Vedúci mi navrhol, aby som súhlasil s prepustením po vzájomnej dohode. Povedal, že má malé deti a bojí sa prepustenia. Zároveň mi navrhol, že mám predsa auto, takže by som si mohol na zastávke zarobiť ako taxikár. Chápala som jeho situáciu. Tak som sa od konca apríla stal taxikárom.

4. na stanovišti taxíkov

Celkovo som sa nesťažoval, pretože táto zmena mala aj dobré stránky. Ako taxikár by som mohol byť pre podzemné hnutie Solidarita užitočnejší.

Okrem iného som doručoval balíky rodinám internovaných odborárskych aktivistov, napríklad Ryśka Buksu, Jožka Trojnara alebo Wojteka Kuseho. Na tieto cesty a balíky som dokonca dostal zahraničné peniaze od Mareka Kuchcińského, myslím, že to bolo 700 alebo 800 dolárov. Mal strýka na Západe, myslím, že v Belgicku. A tieto peniaze som dal tým najpotrebnejším aktivistom: Jasio Ekiert, Rysio Buksa, Jasio Karuś, Józek Trojnar, ako aj napríklad Doluś Kunkiewicz a Danka Kir. Dokonca som si to chcel zapísať a požiadal som ich o potvrdenie, ale nechceli mi to potvrdiť, pretože to považovali za nebezpečné. Ak by Bezpečnostná služba našla tieto potvrdenia u mňa, vedela by, kto koľko dostal. Peniaze som teda dal tým aktivistom, ktorí najviac potrebovali pomoc. Marek Kuchciński mi dôveroval a bol som to ja, kto rozhodoval o tom, kto potrebuje pomoc.

Spolu s Marekom Kuchcińským a Marekom Kamińským som cestoval do miest internácie: Łupków, Uherce, Sanok. Nosili sme balíčky s jedlom, ale nechávali sme ich u kňazov v kostoloch, pretože dozorcovia nás do väzenia nepustili. Len cez drôty sme niekedy mohli vidieť našich internovaných kolegov. Chodil som tam aj s otcom Stanisławom Czenczekom a otcom Stanisławom Bartmińským.

Otcovi Bartminskému som pomáhal aj tým, že som na jeho stretnutia v Krasiczyne privádzal rôznych novinárov, aktivistov či kňazov. Niekedy aj zďaleka, napríklad spoza Varšavy.

5. cítil sa potrebný

Cítil som, že som potrebný a bol som potrebný akoby pre všetko. Bol som zodpovedný napríklad za tlačiareň, distribúciu letákov a tiež za pomoc aktivistom, ktorí sa skrývali.

A tak sa napríklad podpredseda podnikového hnutia Solidarita z Autobusovej továrne v Sanoku ukrýval u dvoch starších dám v podkroví jednej z budov v Zasane v Przemyśli. Navštívil som ho a podporil som ho. Bol tam stroj na tlač letákov, akýsi rozmnožovací stroj, kolovrátok. Po chvíli chcel ísť domov, tak som ho odviezol späť do Sanoku. Vtedy mi Marek Kamiński povedal, aby som našiel nové miesto pre stroj na tlač letákov. A takéto miesto som našiel u Jurka Trojnara v Orly. Predtým som tam jeho manželke nosil balíčky s jedlom. Jurek neodmietol, zariskoval a rok alebo rok a pol tlačil letáky. Vzal som si ich od neho a odniesol šablóny, ktoré mi odovzdal Marek Kaminski.

U Jurka Trojnara som o tomto stroji vedel len ja, ale on sa nakoniec začal báť, že sa mu niečo nepodarí, lebo mal veľa detí. Požiadal som teda takého inžiniera Edza Szczureka, či by mu túto tlačiareň nevzal. Odpovedal: "Žiadny problém". V noci som teda vzal tento tlačiarenský stroj od Jurka z Orłowa a odviezol ho do Edzu v Bolestraszycach. Aj on sa trochu bál, ale súhlasil. Z "Faniny" ho vyhodili, pretože tam bol predsedom Solidarity.

Na druhej strane v Zarzeczi tlačil poľnohospodársky aktivista Solidarity Henio Cząstka podzemné knihy. Do kostola sme mu priniesli tlačiarenský stroj a on sa oň postaral. Potom došlo k prešľapu, zatkli ho a uväznili.

Samozrejme som aj riskoval, pretože ak by som pri preprave týchto tlačiarní spadol, išiel by som do väzenia. Bol som si toho vedomý a bol som na to pripravený. Rovnako ako Marek Kaminski. Ale vždy sme to nejako zvládli. Raz sme dokonca museli tlačiarenský stroj odviezť nákladným autom. Nachádzala sa v podkroví profesorského domu na Malawského ulici. Bola taká veľká a ťažká, že sme ju s Marekom ledva uniesli. Od kolegov z PKS dostal auto, naložili sme ho na kamión a on ho odviezol niekam za Jaroslaw. Podarilo sa nám to a vytlačili to tam.

6. Prepravovali sme aj knihy

Raz za mnou prišiel Janek Musiał. Býval oproti mne, v Kmieci. A on hovorí, že potrebujeme previezť knihy od otca Bartmińského z Krasiczyna kňazom do Krosna.

Tak sme sa vybrali do Krasiczyna. Naložili sme si kufor plný kníh, kňaz nás pohostil ďalšou kávou, porozprávali sme sa a potom sme sa vydali na cestu. Myslel som si, že bude bezpečnejšie, ak nepôjdem najkratšou cestou cez Birczu, ale trajektom cez San do Korytníkov a ďalej do Dubiecka a Dynu. Ale aj tam bola bezpečnostná služba v strehu. Už na trajekte nás prievozník upozornil, že pred hodinou sa ho nejakí dvaja chlapi pýtali, či je na trajekte takýto taxík. Keď sme vychádzali z Korytníkov na hlavnú cestu, práve vtedy išiel smerom na Przemyśl istý iat. Keď vodič uvidel môj taxík č. 201, okamžite sa otočil a išiel za nami. Tak som sa nadýchol, koľko len zástava dokázala vydať. Moje auto bolo úplne nové, takže sme Fiat rýchlo nechali ďaleko za sebou.

Keď som vošiel do Dynowa, obrátil som sa na mníšky. Tam sme sa prikrčili a sledovali, ako fiat SS prešiel mestom a pokračoval ďalej. Po nejakom čase sme sa opäť vydali na cestu do Krosna. Uprostred ďalšej cesty sa na nás opäť nalepil fiat. Opäť sme museli utiecť a opäť sa nám ho podarilo stratiť. Knihy sme teda bez problémov doručili kňazovi do Krosna.             

7. obťažovanie tajnou políciou

Nejako sa mi podarilo vyhnúť sa väčšiemu prešľapu, ale aj tak som bol prenasledovaný bezpečnostnou službou. Hlavne za účasť na organizovaní zhromaždení 3. mája, 31. augusta a, samozrejme, 13. decembra.

Každých 13 som hovoril buď ja, alebo Jasio Ekiert. Najprv sme žiadali prepustenie Wałęsu a všetkých internovaných. Potom sme požadovali prepustenie uväznených aktivistov, ako napríklad Romaszewského, Kaminského a Kuchcinského. Zadržali ma po zhromaždení, a keď sa im to podarilo, odviedli ma z domu alebo z ulice. Zvyčajne ma brali na výsluch a často ma pokutovali. Najčastejšie som dostával pokuty vo výške 50 000 zlotých "za vyvolanie sociálnych nepokojov".

Okrem toho ma doma obťažovali prehliadkami. Celkovo som mal tucet takýchto vyhľadávaní. Najhoršie to bolo prvýkrát, niekedy začiatkom roka 1982. Vtedy som akosi nemyslel na nebezpečenstvo, že ma budú prehľadávať, a doma som si nechal nejaké fotografie a všetky tie podzemné spisy, ktoré som teraz odovzdal IPN. Chytili by ma na sto percent, ale mal som šťastie, že príkaz na prehliadku vydal prokurátor Henryk Handzel. Žil tiež v Kmieci a bol mojím priateľom z Dworskej ulice, keď sme spolu hrávali futbal. Keď v tom čase ochorel jeho brat, pomáhal som mu, ako sa len dalo. A teraz ma zachránil. Príkaz na domovú prehliadku síce podpísal, ale prostredníctvom svojej švagrinej mi v noci oznámil, že o šiestej ráno bude v mojom byte domová prehliadka. V ten večer sme všetko odniesli k priateľskému susedovi. A samozrejme, príslušníci bezpečnostnej služby nič nenašli. A veľmi dôkladne prehľadali celý byt, dokonca sa pozreli aj do vysávača. Hľadali aj v pivnici, v garáži a dokonca aj pod kapotou auta.

Tento Henio Handzel čoskoro prestal byť prokurátorom a stal sa advokátom. Možno musel, pretože by ho niekto mohol odsúdiť za prílišnú zhovievavosť voči aktivistom podzemnej Solidarity.

8. Catherine bola tiež obťažovaná

Tajná polícia prenasledovala nielen mňa, ale aj moju manželku Catherine. Bola tiež vlastenka a vždy ma podporovala, ako len mohla. Ak som mal niekomu podať letáky, urobila to ona, pretože Utečenci ma neustále sledovali, niekedy dokonca otvorene, s kohútom na streche.

Bola to práve ona, kto zozbieral matrice od syna Gieneka Folwarského. Jeho syn študoval v Krakove a často mi nosil šablóny a tlačiarenské farby. Marek Kaminski ho nemohol vziať z pracoviska, tak sme ho zariadili, kde sa dalo.

Takže aj manželka mala rôzne nepríjemnosti. Pracovala v obchode. Bola vedúcou obchodu so semenami na Jagiellońskej ulici. A tam mala kontrolu za kontrolou. Dôstojník SS často prichádzal do obchodu a obviňoval ju, že v obchode nemá ten či onen výrobok. Boli to časy, keď vo veľkoobchodoch nebolo k dispozícii všetko. Musela teda preukázať, že všetok tovar, ktorý má na sklade, sa v obchode aj predáva. Raz mu dokonca povedala, že jej znemožňuje obsluhovať zákazníkov, pretože ju stále otravuje.

Dostávala aj nepríjemné telefonáty. Raz sa napríklad v prijímači ozval hlas: "Zomrieš, zomrieš". No, odpovedala: "A ty si myslíš, že nezomrieš?" Inokedy mi hlas v slúchadle naznačil neveru: "No, pani Majgerová, radšej by ste mali navštíviť lekára, lebo asi neviete, ku komu chodí váš manžel a s kým má sex? Na to odpovedala: "Viem, ku komu chodí. Nebojte sa. A všetky druhy primitívnych telefonátov.

9. Nezmeškal som vyučovanie

 Bol som však zadržaný najmenej desaťkrát, z toho až päťkrát na 48 hodín.

Rok po smrti otca Popiełuszka sme mu odhalili pamätnú tabuľu. Potom ma zavreli do vojvodskej väznice SB v Jaroslawi. Najprv ma prehľadali a prikázali mi, aby som sa vyzliekol donaha. A keďže som mal na krku retiazku s krížikom, prikázali mi, aby som si ju zložil. Keď som odmietol, strhli mi ho a nahého ma hodili do cely. A tak som tam 48 hodín sedel nahý. A keďže som držal hladovku, prišla dokonca sanitka a dala mi injekciu. V cele bola zima a nedali mi ani deku. Deku mi však dali spoluväzni. Bol som taký slabý, že som nemohol chodiť. Vtedy tam zavreli Mareka Kaminského.

Inokedy, niekedy v roku 1983, keď som viezol klienta na Rogozinského ulicu, neustále ma sledovalo miličné auto. Keď klient vystúpil z auta, vyskočili ku mne traja chlapci z miličného auta, ukázali mi nejaké plechy, povedali, že je to bezpečnostná služba, a žiadali, aby som vystúpil. Keď som nesúhlasil, chytili ma za ruku a začali ma ťahať. To ja som začal trúbiť na celé sídlisko. Ľudia otvárali okná, vychádzali zo svojich panelákov, ale aj tak ma vytrhli z taxíka. Odviezli ma na Dworskú ulicu k bezpečnostnej službe, a pretože v mojom aute našli letáky, odviezli ma na 48 hodín do väznice SS v Jaroslawi. Neskôr mi síce dali peniaze na autobus do Przemyśla, pretože keď ma vytrhli z taxíka, zostala tam moja peňaženka.

Na Sviatok všetkých svätých v roku 1983 som na cintoríne rozdával letáky. Musel to nahlásiť nejaký udavač bezpečnostnej službe, pretože keď som neskôr vyviedol manželku z domu a išiel na cintorín k jej hrobu, celý čas nás sledovala neoznačená dodávka SS. Keď som manželku vyložil na cintoríne, zaparkoval na parkovisku a vystúpil z auta, už tam na mňa čakali traja esesáci: jeden ako kapitán Bobinski a dvaja jeho podriadení. Chytili ma, vykrútili mi ruky a naložili do auta. Tam na mňa zakričal kapitán Bobinski: "Ty skur..., za tie letáky ťa dorazíme. Ak ťa ešte raz chytíme, dorazíme ťa." Ale vtedy ma nezavreli, len ma pol hodiny držali v tom vozíku a vypočúvali ma o letákoch rozmiestnených na hroboch. K ničomu som sa nepriznal. Povedal som: "Ja som tie letáky nerozložil. Nemal som a nemám žiadne letáky. Hľadajte ich u mňa doma alebo v mojom taxíku." Našťastie sa to skončilo ďalšou hrozbou, že ma dorazia, a nechali ma ísť.

Tento kapitán Bobinski ma už predtým zadržal. Prvýkrát to bolo ešte po 13. decembri 1981, keď som zorganizoval stretnutie aktivistov podzemnej Solidarity v kotolni PSM. Niekto to zrejme musel nahlásiť bezpečnostnej službe. Bobinski ma zatkol 22. decembra večer a napísal na mňa správu, že som zorganizoval nezákonné stretnutie. K ničomu som sa nepriznal, ale v súvislosti s týmto obvinením ma neskôr v noci odovzdal prokurátorovi v súdnej sieni. Našťastie pre mňa to bol prokurátor Wrzos, ktorý býval v tej istej klietke ako ja v paneláku na ulici Kmiecia a ktorému som kedysi pomáhal v nejakom pre neho dôležitom prípade. Pri úradnom výsluchu v prítomnosti kapitána Bobińského prokurátor Wrzos uviedol, že mi za tento čin hrozia tri roky väzenia. Keď však po čase poslal Bobińského po nejaký dokument, povedal mi medzi štyrmi očami, aby som sa k ničomu nepriznával a tvrdil, že som bol v kotolni mimo pracovného času, ale sám a za účelom kontroly sporáka ústredného kúrenia, ktorý som obsluhoval. A vďaka prokurátorovi Wrzosovi som nedostal tri roky väzenia.

Rozhovor viedol a zostavil Jacek Borzęcki