Rozhovor sa uskutočnil 24. septembra 2022 v kaviarni Libera v Przemyśli.
AB: Dobrý deň, ako som už spomenul, Kultúrna spoločnosť Przemyśl sa podieľa na projekte spolufinancovanom Poľským historickým múzeom. Hlavným cieľom je vytvoriť internetový portál, kde sa budú zhromažďovať spomienky, texty, rozhovory, ale aj archívne publikácie a jednoducho suveníry starých čias.
GN: Je tam aj krásny archív, ktorý niekde mám, fotky od Władysława Szulca zo Sanoku, fotografa, ktoré mi darovala jeho dcéra, ktoré musím nájsť. Existuje aj dôležitý release s názvom „25 x Słonne“, ktorý geniálne urobil Tadeusz Nuckowski a Nuckowski, ako vieme, spolupracoval so „Strychom“. Edward Robinson, ktorého tu vidím na obrázku, je zaujímavý námet na samostatný príbeh. Možno by ste mohli napísať niečo takéto. Bolo by dobré ísť cestou malých textov. Každú takúto spomienku jednoducho uzatvorte do jedného textu. O Edwarda Robinsona som sa staral osobne, pretože sa ukázalo, že išiel tam do dediny Prałkowce a robil oltár v miestnom kostole. A tam to niekto dal do presbytéria a všetci na to zabudli. Chvíľu tam sedel, nevedel po poľsky a robil svoje umenie. Naučila som ho jazdiť autobusom, na moju smolu, lebo potom ku mne chodil skoro každý deň, objavil sa na byte a ja som sa oňho musela starať. Vyrobil drevený oltár, ktorý daroval farnosti, no farnosť ho neprijala, pretože išlo o veľmi abstraktný oltár. Bolo to počas festivalu Človek-Boh-Svet. Je dokonca možné, že ho sem priviedla Helen Ganlyová. Na plenéri v zámku v Krasiczyne boli aj umelci z Oxfordu, ktorých Helen priviedla. Marek Kuchciński nám vtedy platil za pobyt na fare 1 dolár na deň na účastníka, lebo to bol konverzný kurz za zlotý. Títo umelci boli veľmi znepokojení a chceli nám pomôcť, keď videli, aký je tu život. Potom vykonávali rôzne druhy umeleckých činností a prác. Roger Perkins potom z dreva vytvoril takého človeka, takú ľudskú postavu. Tú chcel múzeu darovať, no nepodarilo sa, múzeum dielo neprijalo. Bol by to pre nich asi problém, pretože Perkins použil materiál, ktorý nebol veľmi odolný, drevené dosky, ktoré neboli vysušené, to konzervátori nezvládli. Okrem toho to bol veľký formát diela. Ale vráťme sa k vášmu projektu.
AB: Chcel som hovoriť o celom tomto hnutí, o „podkroví“ a stretnutiach. Ako si spomínate, keď to u vás začalo?
GN: Podkrovné stretnutia sa začali v mojom a Marekovom byte a vlastne aj u jeho rodičov na ul. Matejki.
AB: A nie v Ostrówe pri Przemyśli?
GN: Nie, potom neskôr, určite s Marekovými rodičmi – Janinou a Zbigniewom. Mal som poetické stretnutie s poetkou Barbarou Tondosovou. Mám nejaké fotky z toho stretnutia, musím ich nájsť. Neexistujú žiadne fotografie toho posledného a všetci nám neustále hovorili, že by sme mali zdokumentovať, čo robíme. Spočiatku sme do toho nemali veľkú hlavu. Bola som vtedy vdova, mala som malé dieťa, prácu atď. U Mareka bolo stretnutie s básnikom Józefom Kurylakom, z ktorého sa neskôr vyklubal agent.
AB: Áno, poznám tento dramatický príbeh.
GN: Potom sa všetko presunulo do Marekovho domu v Ostrówe.
AB: Bol teda veľký záujem pokračovať v stretnutiach?
GN: O to celkom nešlo. Len sme vtedy žili v iných časoch, kde sa všetci stretávali doma. Teraz by sme sa napríklad nestretli tu v kaviarni, ale doma. Tento západný trend z Francúzska, Talianska - stretnutia v reštauráciách - sa k nám dostal len nedávno. Potom sme sa stretli doma. Hostil som obrovské množstvo ľudí, skupiny umelcov vo vlastnom byte. Dal som si jedlo, čaj a to bolo všetko. A vtedy mi ani nenapadlo, že by to mohlo byť inak. Okrem toho hnutie, o ktorom hovoríme, bolo teraz v opozícii voči vtedajšej situácii v krajine. Často nás sledovali a takéto stretnutia sa potom dali nahrávať. Pamätám si napríklad, ako som mal neustále rozbíjané okná na mojom DeSie, na ktorom som vtedy jazdil v Przemyśli. Často som bdel až do rána, aby mi niekto neukradol cenný tovar, a to si treba pamätať, boli to špecifické časy. Nechcel som vystaviť svojich zamestnancov riziku. Bolo veľmi nepohodlné byť šikanovaný tajnou políciou, bolo to hrozné, bolo mi vtedy často zle. Nebolo to až také jednoduché, no zvyk stretávať sa prežil, často sa odohrávali v zaujímavej spoločnosti. Po presunutí stretnutí k Marekovi do Ostrówa sa ukázalo, že podmienky sú výborné. Prvá výstava, pamätám si, bola jednotná, potom boli skupinové výstavy. Dokonca som napísal list, v ktorom som pozval umelcov a všetci odpovedali. Výstavu sme prezentovali v suteréne oo. františkánov v Przemyśli, bolo o ňu treba spoločensky postarať. Otcovia nám dali svoj priestor a nič necenzurovali. Na festivalových výstavách nechýbali ani poriadne šokujúce obrazy, ako napríklad Janusz Szpyta, ktorý hovoril o hanobení Kristových slov ľuďmi...
AB: Nikomu to nevadilo?
GN: Nie, tieto výstavy mali pozitívny ohlas u františkánov aj u publika a umelci ukázali, čo chceli. Svoje diela predstavil aj už nežijúci grafik Zygmunt Czyż z Rzeszowa. Aj v Poľsku bolo známych veľa mien. K tomuto hnutiu som sa pridala po manželovej smrti v roku 1985. Ako som už spomínala, prvá výstava bola striktne Przemyślská, potom sme výber umelcov rozšírili podľa Przemyślskej diecézy. Ďalšie výstavy už boli hosťami zo zahraničia, napr. Helen Ganly, Edward Robinson, vtedajší významný plenér v Krasiczyne. Tu v tomto čísle 2019 „Strych Kulturalny“ je celý kalendár... Je tu Margaret Steel Hunter, Škótka, a profesor David Reagan zo Spojených štátov. Veľmi dôležitým menom je Marek Sapeto, umelec, ktorý mal svoju individuálnu výstavu. Je tu aj spoločná výstava Cepiński/Kościuk.
AB: Áno, je tu fotografia z poslednej výstavy uverejnenej v tomto čísle 2019 "Podkrovie". Niektoré z archívnych materiálov fotografie už boli čiastočne naskenované. Chceme to všetko sprístupniť ľuďom.
GN: Keď si prezerám tieto fotografie, vidím veľmi dôležitú osobu - otca Partyka. Na fotke vidím aj Magdalenu Hniedziewicz, ktorú sme pozvali do poroty festivalu. Potom sa k nám pridala na dlhšie a prišla. Veľmi dôležitý umelecký kritik. Je tam aj Kaziu Wiśniak, ktorý bol v porote. Je tu aj Marysia Witkiewicz, maliarka, o ktorej som hovoril včera počas mojej prednášky o umelkyniach z Przemyślu. Vidím tu aj obrazy Stanisława Kobu, ale kolektívnu výstavu. Pamätám si príbeh z tejto výstavy, že Jadwiga Sawicka, vtedajšia Kobova partnerka, priniesla na výstavu ešte mokré obrazy, namaľované doslova deň predtým. Tieto obrazy sme strážili v pivnici, boli to veľké miestnosti. Teraz si hovorím, že to mohlo byť obťažovanie alebo nejaký idiot, ale niekto jednoducho označil tieto mokré maľby prstom namočeným vo farbe, čím ich zničil. Zaujímavé je, že tu vidím neskoršieho vojvodu Niemkiewicza... Nečakali sme, že niektorí z nás sa neskôr stanú politikmi na vojvodskej alebo národnej úrovni.
AB: Myslím, že toto nikto nečakal. A cítili ste závan bezpečia na chrbte?
GN: Väčšinou sme vedeli, že nás sledujú, že idú za nami autami a parkujú na mieste stretnutia. Mali sme to vedomie. Napríklad v našej dnešnej reštaurácii Libera predávali jej spolumajitelia Beata a Jurek Bonárek počas festivalu samostatné knihy. Aj ja som nosil takéto knihy. Podporovala som aj KOR a mala som svoj zásobovací kanál v Rzeszowe, kým môj manžel, ktorý zomrel v roku 1983, ešte žil. Barbara Tondos a Jerzy Tur – vynikajúci historici umenia spojení so Solidaritou – práve od nich som si zobral tašky s knihami, ktoré som si kúpil. Vo všeobecnosti bolo toto centrum Przemyśl veľmi silné, spomínané v publikáciách o národných centrách.
AB: Na všetkých týchto ľudí a udalosti máte úžasnú pamäť. Už som sa rozprával s pár ľuďmi a s touto spomienkou je to iné...
GN: Ďakujem. A tu vidím Jacka Fedorowicza. Osobne som ho na stretnutiach s autormi presvedčil, aby svoje diela predával. V tom čase som ich mal aj vo svojom obchode - veľa satirických kresieb, vrátane ako napríklad Wałęsa. Bol mi za to veľmi vďačný, lebo sa tým aj vtedy živil. Dokonca ako poďakovanie prišiel sem do Przemyśla počas prvých volieb, aby podporil výbory. A druhá historka, ktorá sa k nemu viaže, je, že počas návštevy u mňa istý čas býval. Jeden z kolegov sa ma vtedy opýtal, ako ma mohol tak odhaliť... Tadek Boruta, ktorý teraz vytvoril publikáciu, ktorá by vás mohla zaujímať. Umelci sa zaoberali grafickou úpravou v tlačených vydaniach „Strych Kulturny“. Prvé číslo vydal Mirosław Kocoł, potom Jadwiga Sawicka a Stanisław Koba. Bola to veľmi zaujímavá grafická práca. Mirek to všetko graficky upravil a urobil sadzbu. Aj Mikrutovci boli od začiatku v „Strychu kulturnom“. Kościuk tiež kreslil. Vizuálna stránka bola stále dôležitá a robili ju profesionáli na vysokej úrovni. Tadek Nuckowski, jeden z najvýznamnejších umelcov v Przemyśli, pripravil prostredie pre výstavu Človek – Boh – Svet. Na tvorbe celého grafického dizajnu sa podieľali takí veľkí umelci ako Andrzej Cieszyński. Mariusz Kościuk sa potom presťahoval do Życie Przemyskie, dnes Podkarpackie, a stal sa grafickým dizajnérom v redakcii. Marta Siennicka lákala umelcov na podujatia a plenéry, pretože žila vo Varšave a toto prostredie jej bolo známe. Podarilo sa nám nadviazať kontakty aj so zahraničím.
AB: Môžete nám povedať, ako sa vám podarilo prilákať ľudí zo Západu?
GN: Pravdepodobne sem prišli čiastočne náhodou a čiastočne zo zvedavosti. Zahraniční umelci mohli na svoju cestu získať štipendiá a dotácie od svojich zahraničných inštitúcií. Aj nezávislé hnutie v Poľsku malo svoj rozpočet a takto sa získavali prostriedky na ich príchod. Nehovorilo sa o tom, ale bolo. Hostia prišli dokonca aj zo Spojených štátov amerických a hovorili okrem iného o ich vzdelávacom systéme. Hovorilo sa o negramotnosti a o tom, že americké školstvo nie je dokonalé. Témy boli vážne a nechýbalo množstvo skvelých prednášok a diskusií. Prišli veľké mená ako Leszek Moczulski a skupina Łódź Kaliska. Bola to pre nich naozaj veľká vec prísť sem. Zostal som s nimi cez noc. Všetko to bolo trochu súkromné, trochu oficiálne, ale rozhodne nezávislé. Marek Kuchciński mal svoj dom, kde mohol prenocovať prakticky s kýmkoľvek.
AB: No dnes by to mohlo byť úplne inak. Umelci by bývali v hoteloch, stretnutia sa konali v konferenčnej miestnosti alebo v umeleckej galérii…
GN: V skutočnosti prichádzali do divokej krajiny. Divoký a komunistický. Spomínam si na anekdotu, keď som vzal Helen Ganlyovú na workshop pod holým nebom, ktorý organizoval Janusz Cywicki v Słonne. Povedal som jej: Helenka, ideme do starého učebného centra a tam budú hrozné podmienky. Helenu to neodradilo a išla. Asi po týždni sme sa odviezli ku mne domov v Przemyśli po nejaké veci. Helen v mojom dome ukradla zo šatníka nejaké plachty. Keď som to videl, spýtal som sa, na čo ich berie. Povedala, že by chcela prikryť plachty v izbe v Słonne. Na čo som povedal: Helenka, tam sú plachty! Ukázalo sa však, že úbohé dievča dostalo na ten týždeň posteľ bez obliečok. Počas tejto doby však nemala odvahu uplatniť si ju v centre. Úbohé dievča vtedy spalo pod prikrývkou a moje slová o zlých podmienkach si vzalo k srdcu... O rok neskôr Helen povedala, že do dielne príde Winej z Indie, ale každý deň sa musí kúpať, upozornil . A spýtala sa, ako to robíme v tomto centre, pretože v kúpeľni nie je žiadny háčik na zabezpečenie súkromia. A pre nás bolo normálne, že keď niekto okupuje kúpeľňu, tak to len počujete a nevchádzate dovnútra. To boli rozdiely západného sveta, ktoré sa časom ukázali dosť vtipným spôsobom. Na prvom plenéri s otcom Bartmińskim v Krasiczyne, ktorý bol úžasný človek, ale to je samostatný príbeh, boli aj zlé podmienky na presbytériu. Pamätám si, že tam bola miestnosť s poschodovými posteľami a prikrývkami. Jedlo k tomu bolo skvelé. Veď po vzore tej z presbytéria v Krasiczyne mala vzor aj slávna babička Józia zo série Presbyterstvo! Pamätám si, že vtedy mladý chlapec Janek Jarosz, dnes riaditeľ Národného múzea Przemyślskej oblasti v Przemyśli, zbieral ľudí z letiska vo Varšave. Raz dokonca zdvihol jedného chlapíka, ktorý bol jeho dvojníkom. Nebol to však príjemný chlapík a zdalo sa, že nás trochu využíva. Potom, čo sa ho vo Vroclave zbavili, mal u mňa dokonca istý čas bývať. V mojom byte bolo v tom čase pomerne veľa ľudí. V tom čase prebiehal festival Človek-Boh-Svet a po festivale za mnou prišli takmer všetci. Niektorí hostia umývali riad, iní sa v sále učili jogu, niekto volal do Varšavy, niekto plakal v inej miestnosti. Všetci sa tak hemžili, že prípadný návštevník zo strachu odišiel k niekomu inému. Ja som sa vtedy zaoberal výtvarným umením a hosťami s ním spojenými, kým Marek sa spolu s Janom Musiałom venoval viac intelektuálnej sfére. Robili papierovú „povičku“. Je zaujímavé, že západní umelci sa nám snažili povedať, že systém, v ktorom sme žili, bol pre nás istým spôsobom ochranou. Mysleli tým, že na voľnom trhu sú problémy finančného charakteru, najmä napríklad pri zabezpečení dôchodku. Tieto problémy sú prítomné už v modernej dobe, ale vtedy sme tomu ešte nerozumeli. Hovorili aj o Art Week, kde umenie doslova vyrazilo do ulíc mesta, otvorili ateliéry pre verejnosť, čo bolo pre nás niečo inovatívne. Táto výmena skúseností bola naozaj zaujímavá a dôležitá. Ako si pamätám, neskôr sa organizovali aj aukcie umenia a finančná zbierka na predvolebnú kampaň Solidarita. Jedna z takýchto aukcií sa konala na Rynek 10 v Przemyśli av múzeu. Uskutočnil som tieto aukcie, všetky diela boli predané. Ceny neboli premrštené, ale rozhodoval účel. Ľudia vtedy neboli zvyknutí na hodnotu práce. V Krasiczyne viedol Marek Kuchciński stretnutia a konferencie, ktoré sú zatiaľ pod iným názvom (v súčasnosti Európa Karpát). Vtedy sme popri každodennej práci zorganizovali okolo 50 výtvarných výstav. Celá organizácia trvala veľmi dlho, spočívala v písaní korešpondencie, kontaktoch s ľuďmi. Logistika spočívala predovšetkým na Marekovi, ktorý mal v tom čase okrem tohto domu aj auto Toyota. Bezpečnostná služba mu dokonca dala prezývku „Toyota“.
Respondent Alexander Busz
Archívne materiály poskytla Grażyna Niezgoda
