Lubaczów v symbióze s Przemyšlom a pohraničím
Lubaczów je moje rodné mesto, kde som sa narodil 7. apríla 1955, ale nevyrastal som tam. Moji rodičia ako absolventi Katedry histórie Katolíckej univerzity v Lubline (KUL) v období stalinizmu - na štúdium ich poslal z Lubaczowa arcibiskup Eugeniusz Baziak - boli po návrate do rodného mesta poslaní pracovať do základnej školy v dedine Załuże, zapadnutej medzi lesmi a močiarom. Spočiatku išlo všetko dobre, dedina prijala mladých učiteľov láskavo. Po jednej hodine dejepisu o Varšavskom povstaní bol otec prepustený z práce, rovnako ako mama, ktorá viedla školskú knižnicu. V časoch stalinskej biedy to bola tragédia. Až po roku 1956, po takzvanom "poľskom októbri", sa otcovi podarilo nájsť prácu pre seba a mamu na takzvaných znovuzískaných územiach, v Kudowe Zdroji, ktorý sa nachádza v Kladskej doline. V tomto krásnom letovisku v údolí Stolových hôr, do ktorého po vojne prilákali aj Kresy, založil otec univerzitu.
Prednášky a koncerty, ktoré organizoval, priťahovali davy návštevníkov a obyvateľov Kudowy. Prednášajúcimi boli akademici z Vroclavskej univerzity, prevažne zo Ľvova a pohraničia, vystúpili aj ľudia z Katolíckej univerzity v Lubline. Napriek všeobecnému uznaniu tejto činnosti a úspechom vo vyučovaní, najprv na gymnáziu, po siedmich rokoch vedenie mesta poďakovalo rodičom za ich prácu. Presťahovali sa do Mazovska, do mestečka Wyszogród na Visle neďaleko Varšavy. Otec tu založil pobočku Płockej vedeckej spoločnosti, ktorú ako predseda viedol 25 rokov a okrem iného organizoval vedecké zasadnutia, cykly prednášok a výstavy: Armády Krajowej, Krzysztof Kamil Baczyński, prezident Poľskej republiky Edward Raczynski, v duchu učenia svojej alma mater "Boh a vlasť". Založil tiež pobočku Poľskej historickej spoločnosti v neďalekom Czerwińsku pri saleziánskom kláštore a bol jej predsedom. Tu okrem iného viedol k vydaniu prvej monografie Czerwińskej baziliky z roku 1115, jednej z najcennejších románskych pamiatok v krajine. Bol tiež členom predstavenstva Poľskej historickej spoločnosti. V priebehu štvrťstoročia navštívili Wyszogród a náš domov stovky najvýznamnejších osobností zo sveta kultúry a vedy, najmä pronezávisle orientovaných, spojených s katolíckym hnutím. Môj otec bol tiež iniciátorom (spolu s veľkým plachetným kapitánom Antonim Tycom, kapitánom ORP "Veniec" v poľských vojskách na Západe) vzniku Múzea strednej Visly a Wyszogródskej zeme.
Túto krátku spomienku píšem preto, aby som ospravedlnil svoje konanie vyplývajúce z rodinných tradícií. Z domova som si odniesol hlboké presvedčenie o nevyhnutnosti výchovy spoločnosti a o potrebe neustále na ňu pôsobiť v duchu poukazovania na historickú pravdu, v duchu nezávislosti, usilovne obnovovať medzi novými generáciami poznanie poľskej a európskej kultúry, našej katolíckej duchovnosti. Môj otec mi krátko povedal: "Cez poznanie - k slobode!" Po príchode do Lubaczowa som mal za sebou nielen vedomosti, ktoré som získal doma. Absolvoval tiež dve univerzity, a to Katolícku univerzitu v Lubline a Vroclavskú univerzitu, a získal dva humanitné tituly: klasickú filológiu a poľskú filológiu. Ako som už spomínal, aj batožina skúseností z kontaktu s totalitným systémom, skúsenosti z boja proti nemu. Vo Vroclave som sa počas štúdia zapojil do alternatívneho kultúrneho hnutia. Okrem iného na nezávislých samovzdelávacích stretnutiach, kde sme medzi zasvätenými čítali a diskutovali o knihách pašovaných zo Západu s protikomunistickým obsahom. Vedli sme dlhé rozhovory, ideologické spory, dialógy o umení, filozofii a kultúre. Stretnutia sa konali v súkromných miestnostiach vrátane bytu Alexandra Gleigewychta, aktivistu Výboru solidarity študentov vo Vroclave, kolega KSS "KOR", aktivista NSZZ "Solidarność". Spomínam si, že na jednom z nich sme diskutovali o "Denníkoch" Witolda Gombrowicza, jeho diele. Stretli sme sa aj vo vile Czartoryski v Oboroch Śląskich pri Vroclave.
Keď som prišiel do dnešného Podkarpatska, stretnutia na "kultúrnom podkroví" mi pripomenuli atmosféru vroclavských stretnutí a okamžite som pochopil zmysel a veľký význam iniciatívy Mareka Kuchcińského. Počas štúdia klasickej filológie som sa priatelil s Gustávom Czartoryským, Wieśkom Kęcikom , významným roľníckym aktivistom hnutia Solidarita , spolupracovníka KOR, ktorý mi poskytol na distribúciu letáky NSZZ "Solidarita", ako aj magnetofónové nahrávky piesní Jana Krzysztofa Kelusa a Jaceka Kaczmarského. Čo som, samozrejme, urobil. Na poľských štúdiách som sa spriatelil a komunikoval aj s Romanom Kołakowským, básnikom a skladateľom, aktivistom študentského výboru Solidarita, dnes už legendárnym bardom druhého okruhu a neskôr tvorcom umelecky zaujímavého Divadla piesní. Naše priateľstvo trvalo roky a keď som bol riaditeľom Múzea A. a J. Iwaszkiewiczovcov v Stawisku, pozýval som Kołakowského s jeho manželkou a jeho divadlom na predstavenia. Vo Vroclave som sa zúčastnil aj na hnutí Oranžová alternatíva, priatelil som sa s Waldekom Frydrichom a úzko som s ním spolupracoval. Cieľom tohto hnutia bolo ukázať absurditu komunistického systému a zosmiešniť ho, ale bez porušenia zákona. Často sme používali techniku grotesky. Jeden z nápisov na stenách bol: "Pomôžte občianskej domobrane - pobite sa!". Druhý stupeň vysokoškolského štúdia - polonistiku - som dokončil na vlastný účet. Nechcel som zaťažovať rodičov nákladmi a nedostal som štipendium. Aby som sa uživil a mohol pokračovať v štúdiu, zamestnal som sa v detskom domove v Małkowiciach pri Vroclave. Hneď po štrajkoch a registrácii odborového zväzu "Solidarita" (NSZZ "Solidarność") som na svojom pracovisku založil odborový zväz "Solidarita" a stal som sa predsedom zamestnaneckej rady. Vzhľadom na charakter tohto miesta som sa venoval najmä získavaniu oblečenia a jedla pre siroty. Po vyhlásení vojnového stavu som nebol zatknutý, aj preto, že moje aktivity v študentskej komunite neboli odsúdené. Pamätám si však, že o polnoci z 12. na 13. decembra mi zamestnanci sirotinca zaklopali na dvere a kričali, aby som okamžite utiekol, lebo je stanné právo. Neurobil som to, ale pre istotu som priateľskému farárovi v Małkowiciach vzal niekoľko kufrov kníh vydaných na Západe v druhom náklade a letáky NSZZ "Solidarność". Dokonca som od miestnych úradov získal vianočnú priepustku do Wyszogródu, kde som našiel Annu Bogobowiczovú, sestru Janusza Onyszkiewicza, hovorcu NSZZ "Solidarita", ktorý bol v tom čase vo väzení, ako sa skrýva v rodinnom dome. ktorý bol vtedy vo väzení. Moja stará mama Aniela Horoszczaková práve zomrela v Lubaczowe a byt zostal prázdny. S manželkou sme ukončili štúdium a rozhodli sme sa presťahovať do Lubaczowa, kde sme si obaja našli prácu vo vznikajúcom múzeu, ktoré je dnes múzeom pohraničia. Čoskoro po príchode som nadviazal kontakt s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi. Vznikla skupina, ktorá sa začala stretávať v súkromných bytoch, ale najčastejšie na fare pri kostole svätého Stanislava mučeníka, v dome farára, otca Jozefa Dudeka, otvoreného a srdečného kňaza. Z týchto stretnutí sa zrodil Klub katolíckej inteligencie, ktorý bol zaregistrovaný v júli 1987 na Vojvodskom úrade v Przemyśli po dlhom, viac ako ročnom úsilí skupiny ľudí - laických katolíkov, ktorí vytvorili zakladajúci výbor. Treba spomenúť, že Lubaczów bol v tom čase hlavným mestom biskupov vyhnaných zo Ľvova a zároveň centrom jedinej existujúcej časti Ľvovskej arcidiecézy, ktorá sa zachovala z bývalej Ľvovskej arcidiecézy po jej likvidácii na území ZSSR. Po roku 1945 zostalo na strane Poľskej ľudovej republiky len asi tucet farností a samotný Lubaczów mal v tom čase asi sedemnásťtisíc obyvateľov. Takmer polstoročie sa v tomto meste naďalej modlili nástupcovia posledného ľvovského exilového arcibiskupa Eugeniusza Baziaka, hoci oficiálne sa tento názov nemohol používať ani v publikáciách. Vznik Klubu katolíckej inteligencie na tomto mieste bol preto výnimočnou udalosťou. Hneď po začatí činnosti KIK o tom informovalo spravodajstvo Rádia Slobodná Európa. Bohužiaľ, lubaczowského spolupracovníka RWE vypátrala SB a spáchal samovraždu. Táto skutočnosť ma prinútila k mimoriadnej opatrnosti.Prestal som posielať svoje texty do "Solidarność Lubelska" v Lubline, kde som tlačil básne pod pseudonymom "Quidam", bral som si knihy z druhého obehu a časopisy NSZZ "Solidarność" z domu. Prerušil som kontakty s vroclavským prostredím. V telefonických rozhovoroch a v klube som vážil svoje slová. Napriek tomu, že KIK vznikla v malom meste, rozvíjala svoju činnosť vo veľmi veľkom meradle, podľa vzoru iných, ktoré už v Poľsku pôsobili, mala veľkú spoločenskú prestíž, združovala skvelých ľudí a zapísala sa do dejín krajiny. Spoluzakladateľmi KIK v Lubaczówe a jej členmi boli okrem iných aj vojaci podzemného hnutia z obdobia druhej svetovej vojny a povojnového obdobia, ako aj aktivisti NSZZ "Solidarita": Adam Kantor, väzeň z čias stalinizmu, Zdzisław Zathey, veliteľ AK v Lubaczówe, väzeň z čias stalinizmu, Jerzy Czekalski, aktivista NSZZ "Solidarita", väzeň z obdobia stanného práva, Adam Słomiany, aktivista podzemnej "Solidarity". Do KIK v Lubaczowe sa prihlásilo 43 ľudí. Združovala skupinu prevažne vysokoškolsky vzdelaných ľudí s rôznymi záujmami, hoci prevládali umelecké a vedecké regionálne záujmy. Všetci boli, samozrejme, veriaci katolíci, ktorí sa snažili rozšíriť svoje biblické vedomosti a spiritualitu. Bol som zvolený za predsedu tohto klubu a túto funkciu som zastával nepretržite 10 rokov, aj keď som sa po roku 1990 presťahoval do Przemyśla v súvislosti s nástupom do funkcie riaditeľa Odboru kultúry, športu a cestovného ruchu na Krajskom úrade, do ktorej ma vymenovali sily Solidarity.
Už 10 rokov pracuje NCU veľmi intenzívne, organizuje množstvo iniciatív dôležitých pre kresťanskú kultúru a budovanie občianskeho povedomia. Nepochybne prispela k obnoveniu pamäti o histórii a tradíciách Ľvovskej arcidiecézy, k oživeniu záujmu o túto tému nielen v Ľubačove, ale aj v celom Poľsku. Tiež na prípravu verejnosti na historickú návštevu Jána Pavla II. v tomto meste v júni 1991. Počas tejto púte Svätého Otca do starobylej Ľvovskej arcidiecézy sa všetci členovia KIK zúčastnili na intenzívnych prípravách a aktívne sa zúčastnili na svätej omši na lubaczowských pasienkoch. Na podujatia organizované NKI začali do Ľubačova prichádzať osobnosti kultúry a významní predstavitelia kresťanského učenia z celej krajiny, bývalí Ľvovčania a Kresovčania, významní umelci, ale aj aktivisti opozície za nezávislosť. Počas tohto obdobia sa uskutočnilo 10 týždňov kresťanskej kultúry s veľmi bohatým náboženským, vedeckým a ideologickým programom. Pri príprave programov mu pomáhal Jeho Eminencia biskup Marian Jaworski, v tom čase rektor Pápežskej teologickej akadémie v Krakove a jeden z najbližších priateľov a spolupracovníkov Jána Pavla II. V tom čase som využíval aj otcove bohaté kontakty a skúsenosti s intelektuálnymi kruhmi v krajine.Každý rok sme v novembri organizovali Týždne kresťanskej kultúry, aby sme mohli osláviť aj ďalšie výročie znovuzískania nezávislosti 11. novembra 1918. V tento deň sa vždy konala slávnostná omša za vlasť a príležitostné prednášky a koncerty. Každý z Týždňov kresťanskej kultúry mal samostatnú tému a, samozrejme, hlboký náboženský, vedecký a umelecký rozmer. Okrem Týždňov kresťanskej kultúry sa konali aj samostatné, zaujímavé a početné otvorené stretnutia. Za prvých 10 rokov existencie NKÚ sa spolu: 20 hudobných koncertov, 22 literárnych stretnutí, 17 divadelných predstavení, 10 filmových projekcií, 8 výstav. Na stretnutia bolo pozvaných mnoho ľudí spojených s opozíciou Solidarita a nezávislosť. Medzi nimi okrem iného: Zbigniew Strzałkowski, podzemný aktivista Solidarity z Lublinu, ktorý predstavil svoju výstavu exlibrisov. Tiež básnik Wiktor Woroszylski, spojený s opozíciou a spolupracovník KSS KOR, ktorý mal vynikajúci autorský večer. S prednáškou o dejinách poľskej exilovej literatúry vystúpil aj profesor Krzysztof Dybciak z Katolíckej univerzity v Lubline. Na našich stretnutiach vystúpili aj redaktor časopisu Więź Zdzisław Szpakowski a predseda KIK v Krakove Marcin Król, ktorý bol predtým spojený s Towarzystwo Kursów Latających. Spomínaný Zdzisław Zathey z Lubaczowa zasa po prvýkrát po vojne verejne vystúpil pred početným publikom na tému "História AK na území Lubaczowa" a na tému "Operácia "Búrka" na území Lubaczowa". To je len niekoľko príkladov, pretože v skutočnosti bol celý program činnosti KIK v tom čase postavený na ľuďoch, ktorí boli v otvorenej alebo skrytej opozícii voči existujúcemu politickému systému. V rámci integrácie klubu sa konali aj interné stretnutia a aktívne sme sa zapájali do všetkých náboženských podujatí v meste a okolí. Stretnutia s oplátkami sa tiež stali našou tradíciou. Na jeden z nich som sa rozhodol pozvať aktivistov odborového zväzu Solidarita internovaných počas vojnového stavu, aby som im dal príležitosť stretnúť sa a začleniť sa do komunity nezávislých. Prišlo niekoľko desiatok ľudí. Urobil som chybu, pretože som pozvánky poslal poštou. Čoskoro som bol povolaný do armády na niekoľkomesačné vojenské cvičenie na cvičisku na Západnom území v Žároch. Potom mi pomohli lekári z Lubaczowa, ktorí ma umiestnili do nemocnice a simulovali liečbu dvanástnikových vredov. Dostal som niekoľkohodinovú priepustku na vianočné stretnutie s oblátkami za účasti J. E. pátra Mariana Jaworského a spomínaných aktivistov odborového zväzu Solidarita, na ktorom som sa zúčastnil. Hovoril som, spievali sme koledy. Keď som sa po odchode z nemocnice vrátil domov a vliezol do vane, aby som zmyl zvláštny nemocničný zápach, na dvere zaklopala ozbrojená hliadka vojenskej polície. Prišli ma zatknúť a odviezť do vojenskej nemocnice v Jaroslawi. Tam ma mali vyšetriť, aby zistili, či som skutočne chorý. Vtedy moja žena, ktorá vyšla otvoriť dvere s plačúcim niekoľkomesačným dieťaťom v náručí, vzniesla nárek, že som hulvát a opilec, že som ju zbil a že sa rozvádzame.Že nie som doma a ona nevie, kde som. Žandári prehľadali byt, ale našťastie sa nepozreli do kúpeľne. A odišli. Vtedy som sa rozhodol, že budem ešte opatrnejší vo svojom konaní. Píšem o tejto epizóde, aby som vám priblížil atmosféru tých rokov.
Treba zdôrazniť, že na rôznych stretnutiach organizovaných KIK sa často zúčastňovali davy mešťanov, takže nemali elitársky charakter. Činnosť KIK v tomto období je podrobne predstavená v publikácii "10 rokov Klubu katolíckej inteligencie v Ľubačove 1987-1997", ktorú v malom náklade vydal Klub katolíckej inteligencie v Ľubačove s úvodom a požehnaním Prof. Mariana Jaworského, metropolitu ľvovského. Činnosť KIK slúžila aj na mobilizáciu spoločnosti pre občiansku a nezávislú prácu. Ukázalo sa to najmä počas parlamentných volieb v júni 1989. Keď 7. apríla 1989 Národná výkonná komisia NSZZ "S" prijala uznesenie, že "Solidarita" vstupuje do volieb, poverila Občiansky výbor pod vedením prezidenta Lecha Wałęsu vedením volebnej kampane a už o tri dni neskôr vznikol v Lubaczowe Občiansky výbor NSZZ "Solidarita". Vznikla počas stretnutia členov KIK a skupiny ľudí z mesta na fare cirkevného asistenta KIK, pátra Józefa Dudeka. Stal som sa predsedom výboru, ktorý sa skladal zo štyroch ďalších členov KSS a zároveň aktivistov ozbrojeného podzemia a Solidarity: Zdzisław Zathey, Adam Slomiany, Adam Kantor, Jerzy Czekalski. Tajomníkom sa stal Wiesław Bek, ktorý bol počas študentských rokov členom krakovského študentského výboru Solidarita, a Mieczysław Argasiński, člen Solidarity. Výbor čoskoro rozšíril svoje členstvo o ľudí z tejto oblasti a pokryl okres Lubaczów. Sídlo KO NSZZ "Solidarność" sa stalo sídlom KIK. Klub venoval pre svoje potreby celú infraštruktúru: komunikačné prostriedky, papier, písacie stroje, kancelárske potreby a všetko potrebné pre činnosť KO "S". Takmer všetci členovia KIK sa zapojili do intenzívnej práce KO "Solidarita". V oblasti Lubaczówa voľby jednoznačne vyhrali kandidáti na poslancov NSZZ "Solidarność". Po parlamentných voľbách došlo k zmenám vo vojvodských orgánoch v Przemyśli. Jan Musiał sa stal guvernérom v mene "NSZZ Solidarność" a ja som bol požiadaný, aby som sa stal riaditeľom odboru kultúry, športu a cestovného ruchu. Do vojvodského úradu som nastúpil ako jeden z prvých zo Solidarity. Nepoznal som mesto ani ľudí, vrátane sociálnych vzťahov, ktoré v ňom existovali. Jedným z najdôležitejších kruhov, s ktorými som v tom čase nadviazal užší a trvalý kontakt, bol tím ľudí z "Kultúrneho podkrovia" Mareka Kuchcinského. Pravdupovediac, bol som prekvapený organizáciou a vysokou intelektuálnou úrovňou rozhovorov, ktoré tam prebiehali. Zúčastňoval som sa na nich s rastúcim záujmom. Tomuto prostrediu vďačím aj za podporu mojej činnosti ako predsedu KIK v Lubaczowe. A tak napríklad po mojom rozhovore s Marekom Kuchcińským prišiel v roku 1990 do Lubaczowa sochár Edward Robinson z Oxfordu, ktorý tu mal autorské stretnutie a výstavu, a o rok neskôr sa tu konal koncert komorného orchestra z Komplexu hudobných škôl a orchestra Komplexu hudobných škôl pod vedením Mareka Zazulu, pravidelného účastníka podkrovných stretnutí. Okrem účasti na besedách a iných podujatiach tejto komunity som ako riaditeľ odboru kultúry, športu a cestovného ruchu finančne podporil vydanie jedného z čísel Kultúrnej podkrovia, ako aj knihy Márie Ryznerovej o Sybirákoch, ktorú vydalo Przemyšľanské kultúrne združenie. Publikoval som aj v Kultúrnej podkroví. Priznám sa, že spočiatku som nebol pripravený na administratívne funkcie. Nemal som ani dôstojné podmienky na bývanie. Takmer rok som býval v malej hotelovej izbe Národného múzea zeme Przemyslovej, v súčasnej budove Múzea przemyskej arcidiecézy. V Lubaczowe som nechal tehotnú manželku samu s dvoma malými synmi. Musel som sa všetko rýchlo naučiť a vložil som do toho veľa energie a nadšenia. Často som pracoval niekoľko hodín v kuse a snažil som sa rýchlo spoznať kultúrne, športové a turistické inštitúcie a organizácie v Przemyśli a vo vojvodstve. Bol som jediným z riaditeľov v Poľsku, ktorý napriek meniacim sa politickým pomerom zotrval na tomto poste bez prerušenia až do transformácie provinčných štruktúr, ktorá postupne viedla k zmene profilu činnosti inštitúcie a k zmene vedenia, pochádzajúceho z bývalého komunistického systému. Štúdie Ministerstva kultúry z 90. rokov 20. storočia ukázali, že v oblasti kultúry sa najlepšie rozvíjalo jedno z najchudobnejších vojvodstiev v krajine, ktorým bol Przemyśl. K významným úspechom v tom čase patrilo dokončenie rekonštrukčných prác na zámku Kazimierzowski v Przemyśli (ktoré trvali 25 rokov), jeho uvedenie do prevádzky a zriadenie divadla Fredreum. Zriadenie Fyziografického a arboristického centra v Bolestraszycach ako vojvodskej kultúrnej inštitúcie, čo umožnilo ďalší rozvoj tejto inštitúcie, ktorá bola doteraz vedená na dobrovoľnej báze. Bol som jedným z iniciátorov založenia Východoeurópskej univerzity v Przemyśli. Založenie univerzity mi umožnilo skôr založiť kultúrnu inštitúciu a obnoviť zrúcaninu hradu v Bakończyciach. V tomto období oddelenie, ktoré som viedol, iniciovalo alebo podporovalo mnohé nové kultúrne podujatia kresťanského charakteru a celonárodného významu, ako napríklad Dni oratoriálno-kantátovej hudby v Przemyśli, festival Pieseň našich koreňov v Jaroslawi, Festival náboženskej hudby v Lubaczowe a ďalšie. Guvernér Jan Musiał ma často poveroval mimoriadne náročnými úlohami. Napríklad v zložitej spoločenskej situácii a konflikte okolo Karmelu počas návštevy Svätého Otca Jána Pavla II. som bol hovorcom provinčného úradu aj rímskokatolíckej kúrie. Osobitným úspechom, ktorý ďaleko presahoval moje oficiálne povinnosti, bola podpora poľských kruhov na východnej hranici pri snahe o nadviazanie spolupráce s inštitúciami nového ukrajinského štátu. V týchto záležitostiach som vychádzal zo svojich znalostí a skúseností z Lubaczowa Bol som iniciátorom a priamym organizátorom Prvého festivalu poľskej kultúry v Ternopole už v máji 1991, spojeného s poľnohospodárskym veľtrhom. V tom čase to bol prelomový a veľmi úspešný podnik. Bol som tiež iniciátorom a spoluorganizátorom Festivalov poľskej kultúry vo Ľvove (štyri ročníky) - podujatí, na ktorých sa zúčastnili stovky poľských umelcov z oboch strán hranice, Literárnych súťaží Kazimierza Wierzyńského pre Poliakov na Ukrajine (šesť ročníkov) a Tarnopolského festivalu. Zúčastnil som sa na poľsko-ukrajinských rokovaniach o obnove slovenského kaštieľa v Krzemienci a spolupracoval som na vytvorení tamojšieho Múzea Juliusza Słowackého. O týchto udalostiach píše okrem iných aj páter Tadeusz Pater vo svojej zaujímavej knihe Listy o juhovýchodnom pohraničí, ktorá vyšla v Krakove v roku 2006. Oddelenie, ktoré som viedol, od začiatku 90. rokov podporovalo aj zakladanie poľských kultúrnych spolkov v mnohých mestách na západnej Ukrajine. Podporovala vydávanie novín "Gazeta Lwowska" a neskôr "Lwowskie Spotkania". V skutočnosti som bol jedným zo spoločenských redaktorov týchto periodík, ktoré sa tlačili v Przemyśli a do Ľvova ich autobusom vozila šéfredaktorka Bożena Rafalska. Moja kultúrna činnosť sa zmenila po administratívnych zmenách v krajine, v dôsledku ktorých v roku 1998 zaniklo Przemyšlské vojvodstvo. Bolo to iné, ale bol to nový príbeh.
Mariusz Olbromski
