Rozhovor sa odohral v kaviarni Libera v Przemyśli, ktorú už roky spoluvlastní môj partner. Práve tu, len o niekoľko nájomných domov, sa nachádzalo prvé kníhkupectvo, ktoré prevádzkovali spolu s manželkou Beátou a partnermi: manželia Mikulovi. Bolo to v nájomnom dome, v ktorom predtým sídlil obchod Empik, nájomný dom s bohatou históriou, ktorý je neoddeliteľne spojený s mestom Przemyśl.

.

AB: Chcel som sa vás opýtať, čo si pamätáte z 80. rokov, zo starých čias opozičnej činnosti?

JB: Musím vás znepokojovať, pretože bohužiaľ mám takú amnéziu...

AB: Spomínate si však na nejaké konkrétne udalosti a máte z toho obdobia spomienky? Každopádne ste na niekoľkých fotografiách uverejnených v dotlači "Strych Kulturny" z roku 2019.

JB: Väčšinou som nefotil, lebo som bol dobre vycvičený konšpirátor (smiech). Bol to SB, kto ma mohol fotiť a určite to urobil. Chcel by som ich teraz vidieť. Odfotili ma, keď som býval v Bieszczadoch. Možno začnem od začiatku... praveku. Takže moja, dá sa povedať, činnosť, o ktorej by ste chceli počuť, sa začala v roku 1973 alebo 1974. Môj prvý kontakt s tajnými službami bol v obci Brylińce na stretnutí hippies v rokoch 1971/1972. Vtedy sme mali míting a po nejakom čase prišiel SB tím do Bryliniec, keď sme sa už začali deliť. Väčšinu z nich vtedy služby chytili, no mne sa podarilo s pár ľuďmi utiecť, lebo som tú oblasť trochu poznal. Prešli sme asi 3 alebo 4 km ďalej do Cisowej k vodopádu. Vtedy tu bol len salaš a nič iné. Vtedy, čo si pamätám, chytili v Brylińciach aj Ryszarda Terleckiho alias „Psa“, ktorý bol vtedy študentom hippies. Celkovo tam zadržali vyše desať ľudí a bolo to asi moje prvé stretnutie s týmito službami. Potom som tri roky žil v Bieszczadoch.  

AB: A kde presne, v akom meste to bolo?

JB: Nebolo to mesto, na mape to bola dedina Caryńskie, presne v Przysłup Caryńskie. Bol tam prístrešok v podobe – doslova – chatrče. Vtedy sa postavilo nejakých päť-šesť domov v lepšom či horšom stave. Spolu s Wieńczysławom Nowackim sme postavili drevený dom, asi najodolnejší v okolí. Zvyšok boli chatrče. Tam sme sa pokúsili vytvoriť centrum pre drogovo závislých, pretože v tom čase bol problém s drogami medzi hippiesáckou mládežou. Len celkom nerozumela slobode. Mimochodom, väčšina z nich boli citliví ľudia. Nadviazali sme kontakt s centrom pri Vroclavi, ktorého riaditeľom bol Dr Thille a jeho asistent Dr Fiszer. Pravdepodobne bol predchodcom, ktorý začal liečiť ľudí z drogovej závislosti. Potom si to v Monare uvedomil Marek Kotański. V tom čase komunisti verili, že v Poľsku nie sú žiadni narkomani a takýto problém. Problém bol však v tom, že lekár mal plnú nemocnicu ľudí. Úrady ho potom chceli z nej odstrániť a nebohý ochorel a dostal infarkt. Potom centrum viedol Dr. Fiszer. Poslali nám ľudí už detoxikovaných a sľubujúcich zlepšenie, práve do pohoria Bieszczady. Za tie roky sme pomohli mnohým ľuďom vrátiť sa do normálneho života. Bohužiaľ, služby nás často prepadli. Vôbec sa ma nemohli dotknúť, lebo v tých kasárňach som bol legálne zaregistrovaný. V občianskom preukaze som mal dokonca záznam, že tam bývam: adresa Caryńskie 1. Zaregistroval som sa v obci a dostal som registráciu na dva roky. Po tomto období sa dá povedať, že tieto domy boli pacifikované službami. Pracovali veľmi tvrdo, aby ich zničili a nezanechali po nich žiadne stopy. Našťastie, niektoré fotografie z tej doby sa zachovali (https://historia.interia.pl/prl/news-hipisi-w-bieszczadach-tu-szukali-wolnosci,nId,1571171). Bol to môj ďalší kontakt s bezpečnostnými zložkami, bol to istým spôsobom aj boj proti komunizmu, pretože sme robili niečo proti úradom, pretože celý priestor mal slúžiť na diplomatické poľovačky na vysokých komunistov. Malo ísť o rozšírenie strediska v Arłamówe. Muczne a ďalšie oblasti sú už rozvinuté, ale prakticky zostala len naša oblasť Caryński. Veľakrát nás nabádali, aby sme s nimi išli do práce a robili k nám rôzne „prístupy“. Stále si pamätám otca Andrzeja Szpaka, ktorý bol saleziánom v Przemyśli. Zaoberal sa ťažkou mládežou, vrátane hippies. Bol jedným z mála kňazov, ktorých som stretol a ktorí boli skutočne povolaním. Každopádne, saleziáni sa o takýchto mladých ľudí starajú dodnes. Otec Szpak spoluorganizoval adventné duchovné cvičenia u otca Bartmińského v Krasiczyne. Vtedy nás bolo asi 40, možno 50, dokonca dorazila aj partia hippies z Česko-Slovenska. Písal sa rok 1978 a my sme spomínali na udalosti spred 10 rokov v Československu. Ráno naši Česi rýchlo odišli a my sme boli cieľom akcie SB na naše diskusie. Pustili nás dnu kľúčovou dierkou kyseliny maslovej, ktorá strašne zapácha a vydrží veľmi dlho. Neznesiteľné. Urobili nám zmätok. Potom sme sa presunuli k saleziánom v Przemyśli. Žiaľ, akcia sa zopakovala, tentokrát sa nás pokúsili otráviť cez okno. Až teraz vybehlo pár chlapov, aby tieto SB dobehli a dali im lekciu. Utiekli k autám s Rzeszowskými poznávacími značkami a odviezli sa, kde paprika rastie. Už vtedy som sa vrátil do Przemyślu a začal som tu na mieste farmárčiť. Spoznal som celú našu spoločnosť v Przemyśli, vrátane mojej manželky Beaty, Mareka Kuchcińského, s ktorým som mal prvý kontakt ešte o niečo skôr. Robili sme spolu záhradkárčenie a vtedy sa naše cesty skrížili. V roku 1980, keď začala vznikať Robotnícka solidarita, sme sa s Marekom práve bavili o tom, že by bolo dobré začať témou Solidarita v Przemyśli, napríklad záhradníctvo, združovanie záhradkárskych rodín: Malawski, Błoniów a pod. . Potom sme mali v PAX na ulici Asnyka v Przemyśli prvé zakladajúce stretnutie. Ďalší bol ešte väčší. S Marekom sme chodili organizovať dedinské stretnutia, okrem iného do Ostrówa, Łętownia a ďalších miest neďaleko Przemyślu. Potom prišlo stanné právo v roku 1981. Najprv sa celá táto činnosť zastavila. Začali sme rozmýšľať, čo a ako ďalej. Presne si to obdobie nepamätám. Neskôr sa začalo s organizáciou stretnutí v rámci Dní kresťanskej kultúry a aktivít našej odbojnej spoločnosti. Marekov dom v Ostrówe sa potom stal prakticky dňom otvorených dverí. V tom čase sa tam pohybovalo veľa ľudí. Niekedy aj skrytých agentov.

AB: Ako napríklad básnik, váš priateľ - Józef Kurylak?

JB: S Joeom je to dosť komplikovaná vec. Ja sa to napríklad neustále snažím nejakým spôsobom vysvetliť. Nepozeral som sa do svojich papierov v Ústave národnej pamäti, ale podľa toho, čo som počul od iných ľudí, neboli to naši miestni kolegovia. Dá sa o ňom povedať, že bol priateľom Jastrunovcov. Jastrun starší v ňom videl predispozície byť básnikom. Kurylak zase o ňom klamal službám. Bohužiaľ, Józek mal ťažkú situáciu, bol to chlapec z provincie, z chudobnej rodiny a odišiel študovať do Varšavy. Tam našiel spoločnosť silnejšiu ako on sám a v istom momente ho tajná polícia začala vydierať. Ťažko posúdiť, ako by som sa zachoval na jeho mieste, pretože ide o veľmi zložitú a náročnú záležitosť. Tým skôr, že mu boli ponúkané finančné satisfakcie, ktoré vzhľadom na svoju finančnú situáciu jednoducho potreboval. Tu v Przemyśli bol tiež chudobný, jedol s kamarátmi, lebo nemal z čoho žiť. Józek dokonca chvíľu pracoval v PAX a pamätám si, že takmer všetko minul na cigarety. Ani neviem, čo by som robil, keby na mňa silnejšie tlačili – neviem odpovedať. Možno som mal trochu šťastie, že moji „strážcovia“ boli ku mne o niečo šetrnejší ako k ostatným.

AB: Samozrejme, je ťažké si predstaviť takéto vydieranie rodiny a blízkych.

J.B: Týkalo sa to laikov aj kňazov – lebo aj tí boli zastrašovaní. Môj „strážca“, dôstojník Mieczysław Tabisz, ma občas prišiel presvedčiť na spoluprácu, no vždy som jeho návrhom odolal s filozofiou hippies. Napríklad mi ponúkol, čo by som mohol dostať, keby som u nich pracoval, a ja som odpovedal, že k životu nič nepotrebujem, lebo mi stačí to, čo mám. Som slobodný človek.

AB: Vráťme sa k vašim stretnutiam: ako si na ne spomínate?

J.B: V Marekovom dome bol deň otvorených dverí a tam sme o všetkom diskutovali a diskutovali. Vládla tam celkovo uvoľnená, priateľská atmosféra. Nedávno som sa rozprával so svojím priateľom Krzysiekom Sawickim. Povedal, že vtedy sme zvrhli komunizmus. Mojim cieľom nebolo zvrhnúť komunizmus, pretože som neveril, že sa to podarí zo dňa na deň, ba ani za ďalších 10 rokov. Mohli by ste ju, samozrejme, týmto spôsobom oslabiť, urobiť niečo po svojom, proti úradom. V tom čase sa konali spoločenské stretnutia so vzácnymi hosťami v kruhu najbližších. Poznám týchto ľudí, ale nemôžem si spomenúť na všetky ich mená. S niektorými sme sa skamarátili. Pamätám si dokonca na taký slávny „zjazd smrti“ cez Bieszczady v mojej Nyse. Potom sme sa previezli cez lesnú divočinu, m.in. s Marekom Kuchcińskim, Martou Siennickou a jej kamarátkou Deborou zo Spojených štátov.

(Túto spomienku dopĺňa Marek Kuchciński: Pamätám si ten výlet do Bieszczad. Debora bola priateľka Marty („slečna Redakcja“ zo „Strych Kulturalny“) a redaktorka prestížneho literárneho periodika z New Yorku, myslím. spolu do pohoria Bieszczady, aby sme videli okrem iného aj oblasti obce Caryńskie pri Połonine. Vyšli sme po chodníku, od útulne Koliby, na plnom slnku, až cez okraj lesa, videli sme lúky pokryté čučoriedkami Tam nás prekvapil dážď a potom silný lejak. V tomto daždi sme rýchlo stratili smer (pretože tam ešte neboli chodníky), tak sa Jurek rozhodol, že skúsime zísť do doliny pozdĺž potok.A tak sme v tomto lejaku kráčali popri stúpajúcom potoku a cestou míňali dva skryté tábory ľudí, ktorí sa ukrývali pred civilizáciou. Debore som nechal starý ďalekohľad, na jedno oko funkčný, ale cenný, lebo spolu s predchádzajúca majiteľka navštívila takmer celý svet...).

AB:  Pamätáte si, kedy to skončilo, kedy sa vaše cesty rozišli?

JB: Naše cesty sa rozišli kvôli politike. Dokonca som sa chystal ísť týmto smerom, ale nakoniec som to vzdal. V tejto oblasti som sa nevedel zorientovať.

AB: Prosím, povedzte mi niečo o protikomunistických aktivitách vášho otca a vášho svokra.

JB: Začnem mojím svokrom – narodeným v roku 1926, navštevoval lúčnu technickú školu v Bakończyce v Przemyśli. Hneď po vojne sa vrátil z Ľvova do Przemyślu. Práve vtedy medzi nimi mladých ľudí založil v 40. rokoch organizáciu s názvom Liga boja s boľševizmom. Medzi nimi mená ako Maciurzyński alebo Czarski (Cap) a na Petzelovi. Zbierali napr. zbraň. Chytili ich pomerne rýchlo. Boli zatknutí. Môjmu svokrovi sa o tom aj po mnohých rokoch ťažko hovorilo, ale povedal mi, že vtedy dostali doživotie alebo 25 rokov za špionáž. Svokor bol do roku 1956 väznený a počas amnestie sa oženil s Gomułkou. Môj otec, narodený v roku 1923, bol v národných ozbrojených silách. Mal ďalších dvoch bratov: jeden z nich bol v roľníckych práporoch a druhý - v domácej armáde. Otec zastával pomocné funkcie v národných ozbrojených silách. Jeho veliteľ mu len povedal, že je pre Poľsko príliš cenný na to, aby riskoval svoj život v prvej línii paľby. Povedal mu, že sa to bude hodiť, keď sa bude Poľsko obnovovať. Neskôr môj otec zložil maturitu a odišiel do záhradníckej školy v Skierniewiciach. Tam režisér po nejakom čase vybral môjho otca, aby išiel, v tom čase veľmi prestížneho, priamo do Moskvy. Videla v ňom potenciál, no začali sa prehrabávať v jeho papieroch a na ich prekvapenie tam bolo veľa nevysvetliteľných medzier...

AB: Počas stretnutí v 80. rokoch v Przemyśli ste sa s manželkou zaoberali distribúciou a predajom kníh a podzemných publikácií.

JB: Áno, predávali sme antikvariáty, pijavice a publikácie, ktoré nám dodali napr. Jasiu Jarosz. Tiež sme distribuovali tehly, vrátane známok na rôzne príležitosti vytlačené neoficiálne. Tieto peniaze boli pridelené zatknutým ľuďom a na pomoc ich rodinám. Zbierali sme peniaze na vysoké školy, napríklad pre nášho kamaráta Zygmunta Majgiera či Roberta Majka. Tieto peniaze sme uschovali u farára vo farnosti Najsvätejšej Trojice u benediktínok v Przemyśli. Tam sme uložili celý náš fond vo forme prevažne mincí. Časy boli ťažké, ale ľudia boli vtedy celkom štedrí.

Z tých vtipnejších epizód si pamätám ešte situáciu zo starých čias, keď za mnou prišiel Marek Kuchciński, aby ma zobral na stretnutie s Jaśom Karuśom, ktorý býva neďaleko Przemyślu. Manželka povedala, že môžem ísť, ale musím kúpiť mlieko pre deti. Marek mi potom povedal, že s mliekom nebude problém, lebo ho určite dostanem od Jaša, tak sme išli rovno k nemu. Cestou začalo jemne snežiť. U Karuśa sme celkom rýchlo prebrali všetky najdôležitejšie veci a chvíľu sme spoločensky posedeli. Zygmunt Majgier bol v tom čase vodičom. Už sme sa začali pripravovať na návrat, aby sme sa vrátili v slušnom čase. Naša cesta bola celá pokrytá snehom. Skúšali sme to vyhrabať lopatami, ale nemalo to veľký zmysel. Vrátiť sa domov do Jaśa a do vlastných sme boli nútení až na druhý deň, keď cestu odpratali pluhy od snehu.

(Túto spomienku neskôr dopĺňa Marek Kuchciński: Bol s nami aj Andrzej Kucharski. Dve lopaty sme si zobrali špeciálne od Jana Karuśa, tušiac, že cesta späť môže byť pokrytá snehom. Skutočne bola - za Tapinom na vrchole tak fúkalo tvrdo a sneží, že sme nestíhali čistiť cesty pred autom. Až do rána za nami uviazol veľký autobus. Takú situáciu som už v živote nezažil...“).

Aleksander Busz prehovoril a zhromaždil sa