Moja cesta k slobode a samospráve

poslanec Andrzej Matusiewicz

(Známy právnik z Przemyślu, predseda mestskej rady Przemyśl v rokoch 1990-1994 a 1994-1998, potom postupne - podpredseda Sejmiku Podkarpatského vojvodstva, predseda Sejmiku a menej ako funkčné obdobie úradný radca Sejmiku, neskôr senátor Poľskej republiky a v súčasnosti člen Sejmu)

***

Obhajoval som prenasledovaných aktivistov

V rokoch 1985-1988 som absolvoval takéto „undergroundové“ opozičné stretnutia v Kmieciach s p. Eugeniusz Dryniak, na ktorú ma pozval Stanisław Żółkiewicz. Ešte predtým na fare sv. Trójcy, poskytoval som bezplatné právne poradenstvo ľuďom prepusteným z práce pre ich činnosť v Solidarite. Písal som žaloby na krajské pracovné odvolacie komisie, lebo pracovný súd vtedy neexistoval (vznikli až v auguste 1985). Advokát nemohol obhajovať zamestnanca v týchto komisiách, pričom žalované pracovisko malo ako svojho zástupcu právneho poradcu. Vtedy to bola rovnosť práv. Až po odvolaní sa proti rozhodnutiu miestnej komisie bol Okresný pracovný a poistný súd v Rzeszówe druhou inštanciou, kde sa právnik mohol dostaviť v mene zamestnanca na pojednávanie. 

Viem to vďaka Fr. Stanisław Zarych, farár, v kláštore benediktínskych sestier sa ukrývali viacerí aktivisti Solidarity, napríklad Waldek Mikołowicz, hľadaný ŠtB, niekoľkokrát sa tam ukryl a ja som tam prišiel a dal som mu právnu radu. Okrem toho som na súdnych politických pojednávaniach obhajoval okrem iného napr. Jan Ekiert, aj Marek Kuchciński. Mareka súdili za prechovávanie a rozširovanie nelegálnych publikácií a za protest proti nedemokratickým voľbám do Mestskej národnej rady. V materiáloch, ktoré mu boli zabavené ako nezákonné, bolo okrem iného: básnická kniha Juliana Kornhausera, svokra súčasného prezidenta Andrzeja Dudu. Bolo to v roku 1984 alebo 1985.

Okrem toho som v prípadoch drobných priestupkov pred kolégiom obhajoval okrem iného napr. Krzysztof Szczurek, Robert Majka (dnes sudca Štátneho tribunálu), študent Żygała, študent geodézie Kopacz. Boli zatknutí za verejné vystúpenia a protesty, ktoré podľa prokurátorov spôsobili "sociálne nepokoje". Na niektoré z týchto prípadov sa vzťahovala amnestia v roku 1985, no niektorí si odsedeli dva-tri mesiace vo väzení, ako napríklad Marek Kuchciński alebo Jan Ekiert. Marek Kamiński, ktorého obhajoval advokát Jan Hołysz, sedel vo väzení za tlač nelegálnych publikácií.

Podľa mojich vedomostí šéfom a „mozgom“ podzemnej solidárnej činnosti v Przemyśli bol Ing. Stanislav Żółkiewicz. A hoci toto vedenie nebolo formalizované, lebo ho k tomu nikto nepovolal, všetci priznávajú, že bol vodcom a všetko riadil. Poslal ku mne aj ľudí, ktorí potrebovali pomoc.

Jedným z tých ľudí, ktorí mi poslali právnu pomoc, bol Krzysztof Szczurek. Na námestí v Brame predával praclíky a obwarzanky vo vitríne na kolieskach a zároveň mal na sebe pripnutý odznak Solidarity. V dôsledku toho mu priestupková rada udelila vysokú pokutu „za používanie nezákonnej známky“. A potom túto vetu podpísanú predsedom Kolégia Stanisławom Ozogom nalepil na vnútornú stranu skla svojej sklenenej vitríny na kolieskach. Ľudia si to prečítali a reagovali tak, že za praclíky zaplatili oveľa viac, ako sa malo. Nákup týchto praclíkov od Szczureka sa stal vlasteneckým protestom proti zákazu Solidarity totalitnými orgánmi. Úrady ho potom obvinili z nezákonného organizovania verejnej zbierky na zaplatenie pokuty a uložili mu ďalšiu, ešte vyššiu pokutu. A napísal som mu veľa odvolaní proti týmto nespravodlivým trestom a niekedy v druhom stupni som s ním išiel na súd a tam som ho obhajoval.

Úrady diskriminovali aj Zygmunta Majgiera, ktorý po vylúčení z PSM pre opozičné aktivity pracoval ako taxikár. Zastávku mal na vtedajšom námestí Dąbrowszczaków (dnes Plac Legionów) a vo svojom taxíku, teda Fiate 125 - strana číslo 201, medzi inými. nezištne rozdával dary rodinám internovaných. Samozrejme, že bezpečnostné zložky ho sledovali a snažili sa mu sťažiť život rôznymi spôsobmi, napr prostredníctvom žiadostí o potrestanie na priestupkovej rade, ako aj prostredníctvom pokút. Raz, keď prechádzal cez hlavnú križovatku v Żurawici, ho zastavili policajti v starej domobrane volge a potrestali ho za údajné prekročenie rýchlosti v zastavanej oblasti, údajne zistené radarom. Medzitým som z iných súdnych prípadov vedel, že tieto Volgy nemajú radary, a tak som spochybnil oprávnenosť trestu. Prokurátor z domobrany neveril, že ide o Volgu, no v priebehu dokazovacieho konania všetci svedkovia potvrdili, že ide o policajné auto tejto značky. Preto som podal podnet, aby sa kolégium obrátilo na Vojvodský úrad pre vnútorné záležitosti (t. j. bývalé veliteľstvo občianskych milícií Vojvodstva na ulici 1 Maja 26, teraz ulica Dworskiego), ktorý špeciálne vyslanému úradníkovi potvrdil, že Volga nemá radary. nainštalovaný. V dôsledku toho bol Zygmunt Majgier oslobodený. Mimochodom, stalo sa to len o 18, a keďže bol Deň žien, netrpezlivo ma čakala manželka a potom aj moje štyri dcéry, ktorých som nemohol upozorniť na svoj neskorý návrat, lebo vtedy ešte neboli mobilné telefóny. Navyše som v tomto čase nemala šancu kúpiť kvety. To bola viac-menej moja nezaujatá právna pomoc pre utláčaných aktivistov.

Občiansky výbor Solidaritac

Konečne prišiel rok 1989. Niekedy na jar som dostal pozvanie na prvé zasadnutie občianskeho výboru Solidarity do „Orzechówky“, oproti katedrále, podpísané vtedajším dočasným šéfom krajskej Solidarity Marekom Kamińskim, a predseda oblastnej Solidarity individuálnych roľníkov Jan Karuś. A na tomto prvom zasadnutí bola konštituovaná KO "S", ktorej predsedom bol Ing. Stanisław Żółkiewicz, ktorý bol delegovaný na zasadnutie národnej KO „S“ v Lech Wałęsa vo Varšave, aby nám pridelil kandidáta na poslanca z KO „S“ Lech Wałęsa. Pamätám si, keď sa Żółkiewicz vrátil rozžiarený z Varšavy, že sa mu podarilo získať tlačového hovorcu NSZZ „Solidarita“, Dr. Janusz Onyszkiewicz, ktorý má spojenie aj s Przemyślom, pretože tu vyrastal, na ul. Racławicka a tu bol jeho otec právnikom v národnej banke.

Neskôr, keď sa blížili prvé čiastočne slobodné voľby, došlo k určitým nedorozumeniam medzi Żółkiewiczom a Bortnikom a niektorými staršími aktivistami. V dôsledku toho Żółkiewicz na stretnutí, pamätám si to ako dnes, povedal, že sa vzdáva funkcie predsedu. Mohlo to byť niekde koncom apríla, takže predsedom KO „S“ mohol byť maximálne dva týždne.

V prvých májových dňoch, keď sa tieto predvolebné stretnutia začali, bol určite predsedom KO „S“ Zbigniew Bortnik. Už boli vybraní kandidáti na poslancov: Onyszkiewicz a Trelka a na senátorov: Musiał a Ulma. Viem, že o Musiałovi bol spor, pretože farmári - Czubocha, Śliwiński a ďalší - chceli, aby bol Jan Karuś kandidátom do Senátu. Pamätám si tieto početné stretnutia našich kandidátov s voličmi, pretože som s nimi tiež často cestoval. Mám fotky z Lubaczówa, kde viedol stretnutie v konkatedrále Jurek Czekalski. Boli sme aj v Cieszanowe, v Przeworsku, v Jarosławi u dominikánov, v Przemyśli na námestí pri kostole sv. Trojica.

Nerovnomerná predvolebná konkurencia

Napriek dohodnutej a zákonnej účasti našich kandidátov v júnových voľbách nám SB bránili v činnosti. Keď sme chodili s kandidátmi na stretnutia s voličmi alebo ako právnici na školenia pre našich členov okrskových volebných komisií, domobrana nás sledovala, zastavila nás pod akoukoľvek zámienkou, len aby náš príchod v dohodnutý čas stretnutia čo najviac oddialila. .

Okrem toho nám strhli predvolebné plagáty a rozdali dokonca falzifikáty, aby nevolili Janusza Onyszkiewicza, pretože je Ukrajinec spriaznený so zločincom UPA Orestom Onyszkiewiczom. Marek Rząsa, ktorý bol údajne „nestraníckym“ kandidátom navrhnutým komunistami 2. júna tesne pred voľbami, brutálne a lživo napadol Janusza Onyszkiewicza v „Teleexpresse“. Okamžite sme poslali do TVP fax s protestom a opravou, no v TV sa to čítalo až v utorok 6. júna, keď už boli známe výsledky volieb.

Kandidáti PZPR mali obrovskú podporu vojvodskej správy. Vtedajší riaditeľ Poštového úradu v Przemyśli Jerzy Kołodziej vylepil na každé okienko pošty plagáty kandidátov do Senátu, ktorých podporovala komunistická Poľská zjednotená robotnícka strana: Mieczysław Nyczek a Andrzej Wojciechowski. A každý uchádzač sa musel na týchto kandidátov pozrieť predtým, ako vykonal platbu alebo poslal list. Išiel som teda s Marekom Kuchcińskim za režisérom Kołodziejom a dôrazne som ho na to upozornil a požadoval, aby plagáty odstránil. Veď vypisovať kandidátov kandidujúcich vo voľbách vo verejných budovách bolo v rozpore s volebným zákonom. Riaditeľ Kołodziej však tieto politické reklamy neodstránil. Ako sa však ukázalo, Nyczekovi a Wojciechowskému to vôbec nepomohlo, pretože spoločnosť bola jednoducho presýtená komunistickou vládou.

Atmosféra pred voľbami  

V tom čase som bol za vojvodstvo KO „S“ podpredsedom obvodnej volebnej komisie, ktorá robila voľby do Sejmu. A môj priateľ p. Advokát Ján Bajcar bol podpredsedom Pokrajinskej volebnej komisie, ktorá robila voľby do Senátu. V KO „S“ boli ďalší dvaja právnici: advokát Jan Hołysz a právny poradca Bogusław Słoniak. A menovali sme organizačno-právnu komisiu a robili sme školenia pre našich kandidátov na členov okrskových volebných komisií (pretože každá komisia mala minimálne troch ľudí).

Tak sme chodili na tieto školenia po celej provincii, po všetkých obciach. Vtedy bila do očí atmosféra vlastenectva a nasadenie ľudí, ktorí prichádzali na KO „S“ a platili dobrovoľné dary, brali letáky do distribúcie, dobrovoľne sa hlásili na školenia ako dôverníci vo voľbách.

Poviem vám, že keď som mal viesť školenie v Dynowe, dvaja seriózni inžinieri zo Zakłady „Polna“ mi tak chceli pomôcť a odviesť ma tam na svojom aute, že sa dokonca medzi sebou dohadovali o práve na to. Samozrejme, chceli to robiť zadarmo a benzín bol v pomere k vtedajším zárobkom dosť drahý. Bolo to dojemné, ale aj celkom vtipné.

Aj početní aktivisti KO „S“ boli mimoriadne nezainteresovaní a oddaní veci. Napríklad Zygmunt Majgier jazdil na taxíku celý mesiac, oblepený predvolebnými plagátmi a fotografiami našich kandidátov a vlajkou Solidarity. 

Víťazstvo vo voľbách

Prišli voľby 4. júna. Najprv chvíle neistoty, potom eufória. Celú noc zo 4. na 5. júna sme sedeli v zasadačke neskoršieho sejmiku, na druhom poschodí Pokrajinského úradu. A tam prišli naši „muži dôvery“ so správami z okrskových volebných komisií, všetci žiarili – so slzami radosti v očiach. Výraz ich tvárí hovoril za všetko: vyhrali sme! Bol to náš veľký úspech a zároveň veľké prekvapenie, pretože také rozhodujúce víťazstvo sme nečakali. Poviem tiež, že na druhý deň sme niesli polonézu s výsledkami hlasovania z provincie. Przemyśl do Varšavy, Národnej volebnej komisii na ul. Wiejska, pri Sejme (spolu s druhým podpredsedom obvodnej volebnej komisie Mikołajom Sawczakom, navrhnutý Kresťanskosociálnym združením). No a celú cestu nás sprevádzali dve autá domobrany, vpredu aj vzadu, vďaka čomu sme do cieľa dorazili za tri hodiny. Boli sme milo prekvapení.

Uviedli sme tieto výsledky a informovali sme, že KO "S" v okrese Przemyśl vyhralo rozhodne. Na túto tému sa vyjadril prof. Andrzej Zoll sa veľmi tešil, no hneď sa pýtal na národný zoznam. Odpovedal som, že tento zoznam je v podstate „vystrihnutý“, ale ľudia, ktorí naň dali veľké X, ho nedokončili až do úplného konca, takže volebná komisia bola nútená skonštatovať, že meno na samom konci zoznamu (Zieliński Adam) nebol vymazaný. Na túto tému sa vyjadril prof. Zoll poznamenal, že ide o typický spôsob neopatrného prečiarknutia vo východnom a južnom vojvodstve a len vďaka tomu sa Adamovi Zielińskému, vtedajšiemu predsedovi Najvyššieho správneho súdu, podarilo dostať do Sejmu. Na druhej strane, v strednom a západnom vojvodstve bol národný zoznam tiež preškrtnutý neopatrne, ale uvedením dvoch veľkých „X“. A keďže ich to neťahalo do samého centra, tak sa zase náhodou dostal do Sejmu, ktorý bol v strede zoznamu – Kozakiewicz Mikołaj zo ZSL (zvolený za maršala zmluvy Sejmu). Navyše, neveriac v úspech vo voľbách, odišiel s manželkou na dovolenku do Soči a musel byť urýchlene prevezený do Varšavy. 

námestníci guvernérov     

Na jeseň roku 1989 sa zástupcom vojvodu stal Stanisław Żółkiewicz, ktorý sa pripravoval stať sa vojvodom Przemyśl, pretože vtedy sa tieto výmeny začali. Bol kandidátom KO „S“, o tom sa síce nehlasovalo, ale veľa ľudí verilo, že práve on by mal byť zástupcom vojvodu a potom vojvodom.

Po niekoľkých mesiacoch sa však vojvodom stal Jan Musiał a Żółkiewicz odstúpil z funkcie zástupcu vojvodu. Neviem o čo išlo. Čo si pamätám, bol to práve Marek Kamiński, ktorý do tejto funkcie posunul svojho švagra Janka Musiała. V tom čase som ich oboch poznal 5 alebo 6 rokov, no nevedel som, že sú to švagrovia. Osobne som bol proti tejto voľbe, pretože som veril, že funkcie senátora a vojvodu by sa nemali spájať, pretože to bolo buď jedno, alebo druhé. Nebolo to dobré riešenie, ale proti Musiałovi som nezakročil, pretože som ho poznal a veľmi si ho vážim.

Neskôr sa zástupcom vojvodu stal Paweł Niemkiewicz z Jarosława a druhým zástupcom vojvodu Jan Winiarz z Rokietnice. Pamätám si, že som chodieval s Marekom Kamińským do domu Winiarza v Rokietnici, aby som ho presvedčil, aby sa stal zástupcom vojvodu. Nechcel, odmietol, no rozhodujúci bol postoj jeho otca, aktivistu Solidarity individuálnych roľníkov. A neskôr sa ukázalo, že Jan Winiarz sa v tejto pozícii osvedčil. Bol dobrým vicevojvodom: láskavý k ľuďom, s každým sa rozprával, počúval a riešil mnohé záležitosti.

Prezídium provinciálnej rady a Przemyśl KO "S"

Pokiaľ ide o mňa, vstúpil som do neformálneho prezídia vojvodskej rady Občianskeho výboru „Solidarita“ Przemyślského vojvodstva, ktoré vzniklo po voľbách. Predseda tohto prezídia meškal Zbigniew Bortnik, podpredseda - neskoro Bronislaw Niemkiewicz a neskoro Vladimír Pisz. Bol som členom prezídia z Przemyślu, formálne bol členom prezídia z Lubaczówa. Mieczysław Argasiński (v skutočnosti prišiel za ním buď Jerzy Czekalski alebo Wiesław Bek) a členkou z Przeworska bola Irena Lewandowska (vydatá za Kozimala). V rámci prezídia sme prijímali rôzne uznesenia. Prezídium podporilo myšlienku pokračovania KO „S“, ktorej novou úlohou bola príprava volieb do VÚC.

Pokrajinský výbor v Przemyśli existoval ešte na jeseň 1989, ale presadil som – spolu s Marekom Kuchcińským – založenie Przemyślského KO „S“, proti ktorému sa postavili Zbigniew Bortnik a Waldek Wiglusz. Verili sme, že je potrebné zamerať sa na budovanie volebných programov pre Przemyśl, Jarosław, Przeworsk a Lubaczów a tomuto účelu by mohli lepšie poslúžiť Mestské občianske výbory „S“.

Tu by som chcel dodať, že zákon o samosprávach pripravili (v celoštátnom meradle) títo ľudia: prof. Andrzej Stelmachowski (vtedy maršál Senátu), Dr. Walerian Pańko (asistent prof. Stelmachowského a predseda Výboru pre miestnu samosprávu a regionálnu politiku v rámci zmluvného Sejmu), prof. Jerzy Regulski (vtedajší predseda senátneho výboru miestnej samosprávy, ktorého cieľom bolo vypracovať návrh zákona o miestnej samospráve). Senát prijal „Zákon o miestnej samospráve“ 19. januára 1990 a následne prešiel do Sejmu, ktorý ho bez zmien prijal 8. marca 1990. Druhým sprievodným zákonom schváleným parlamentom boli „Nariadenia, ktorými sa zavádza zákon o miestnej samospráve“.

V roku 2002 boli po prvýkrát zavedené priame voľby predsedu obce (starosta, prezident). Bola to dobrá novela zákona o samospráve, pretože predtým bol prednosta obce rukojemníkom zastupiteľstva a mohol byť kedykoľvek odvolaný. Teraz sa postup odvolania prednostu obce realizuje, keď rada obce neprijme návrh rozpočtu pripravený týmto prednostom obce.

Kampaň a voľby do miestnej samosprávy

Od začiatku roku 1990 boli v našom Przemyślskom vojvodstve založené miestne Občianske výbory Solidarity. Przemyśl KO "S" bola založená v decembri 1989. S niekoľkými ľuďmi sme sa stretli u rodičov Mareka Kuchcińského (ul. Węgierska), kde sme vypracovali štatút a navrhli problémové komisie, ich názvy, zloženie a tematický záber. Neskôr sa stretli tieto problémové výbory, vypracovali podrobné programy a celkovo vznikol náš volebný program pre Przemyśl. V tom čase sme organizovali aj vznik Sídliska KO „S“ pri jednotlivých farnostiach (vo farnosti sv. Trojice som to organizoval ja). Vo voľbách do VÚC sme získali mnohých poslancov z týchto susedských výborov.

Počas volebnej kampane do miestnej samosprávy som bol presvedčený, že najlepšou stratégiou je hovoriť priamo s voličom. Tak som chodil od domu k domu a v panelákoch od dverí k dverám som obyvateľom rozdával moje programové letáky, rozprával sa, podával ruky. Vo svojom volebnom obvode som obišiel mnohé domy a všetky paneláky: „Monte Cassino“, 22. januára, Krasiński, Borelowski.

V prvých voľbách do VÚC, 27. mája 1990, definitívne zvíťazilo naše družstvo z Przemyśl KO „S“. Dostal som vtedy 1600 hlasov, čo bol vtedy absolútny rekord Przemyślu. Druhý výsledok dosiahol p. Dr Wiesław Gąska - 1300 hlasov a tretí výsledok - neskorý lekárnik. Tadeusz Bałdowski, niečo cez 1000 hlasov.

Prvá mestská rada Przemyśl

V tom čase som sa stal predsedom mestskej rady Przemyśl. Je pravda, že nie som rodený Przemyśl, pochádzam z Krosna a v Przemyśli som sa usadil v roku 1976, ale v cirkevných kruhoch som už bol trochu známy, pretože som pôsobil vo Farskej rade pri kostole sv. Trinity od roku 1985 a úzko spolupracoval s p. Stanislav Zarych, farár. Okrem toho som nezištne poskytoval právne poradenstvo prenasledovaným ľuďom, aktívne som pôsobil aj v Okresnom futbalovom zväze a manželka bola učiteľkou v škole č. Ja som sa však o to neuchádzal, lebo v tom čase primátora mesta volila Rada, takže bol rukojemníkom Rady a jeho právomoci boli malé. Primátorom mesta sa stal Mieczysław Napolski - bol predsedom Klubu katolíckej inteligencie v Przemyśli a nestraníckym technickým riaditeľom Przemyślského PKS.  

Čo sa týka dojmov z predsedníctva prvého mestského zastupiteľstva v Przemyśli, na začiatku bolo možno trochu amaterizmu. Nikto z nás nemal žiadne skúsenosti a všetci sme sa do určitej miery učili túto novú aktivitu, ale rýchlo sme sa zorientovali. Pokiaľ ide o mňa, pomohli mi na jednej strane moje rečnícke schopnosti získané počas advokátskej praxe v súdnej sieni a v rôznych združeniach a na druhej strane dobrá znalosť práva.

Obmedzené právomoci miestnej samosprávy

Čo sa týka samotného zákona o samospráve, obsahoval krásne ustanovenia - aké sú vlastné úlohy obcí: zdravotníctvo, školstvo, cesty, šport, infraštruktúra. No kým voľby do VÚC sa konali 27. mája 1990, skôr, 18. mája toho roku, prešiel Zmluvný sejm tzv. kompetencie. Tesne po voľbách, pred prvým zasadnutím mestského zastupiteľstva som si prečítal tento kompetenčný zákon a bol som si plne vedomý našich kompetenčných obmedzení.

V Rade okrem iného bývalí lekári: neskoro Wieslaw Gaska, neskoro Jerzy Stabiszewski, Stanisława Iwaszkiewicz, neskoro Kazimierz Pella, Ryszard Paczkowski, lekárnik poslednej doby Tadeusz Bałdowski a zosnulý veterinár. Stanislav Rossowski. Chceli zriadiť Zdravotnú komisiu mestského zastupiteľstva. Keďže som poznal obsah zákona miestnej samosprávy, povedal som im: - Páni, môžete založiť túto komisiu, ale nebudete mať veľa práce. Všetky úlohy v oblasti zdravotnej starostlivosti sú v kompetencii vojvodstva a samospráva môže vydávať iba stanoviská k otvoreniu súkromných lekární (ktoré vtedy ešte neexistovali).

Podobne to bolo aj s inými komisiami. Čo sa týka verejných komunikácií, nezodpovedali sme za celý dopravný uzol Przemyśl – 16 „národných“ a 87 „krajských“ ciest. Tieto cesty spravovalo Vojvodské riaditeľstvo mestských komunikácií (riaditeľom bol zosnulý Leszek Zając, ktorý bol aj prvým podpredsedom mestskej rady, teda mojím zástupcom). A toto Provinčné riaditeľstvo realizovalo cestné investície tak, že malo len jedného dodávateľa (Rejon Budowy Dóg Miejskich, kde riaditeľom bol ďalší radca - nebohý Jerzy Lelek), pretože ešte neexistoval trh dodávateľov. Chodili k nám ľudia so sťažnosťami, že sú zlé chodníky, že diery na cestách - čo som počúval tieto sťažnosti, a nemohli sme nič robiť, lebo to nebolo v kompetencii mesta. A tak to bolo aj v prvých dvoch funkčných obdobiach, v rokoch 1990-1998.

Podobne aj v oblasti školstva, kde boli v kompetencii mesta len jasle a materské školy. Až od 1. januára 1994 mohli obce prevziať základné školy a od 1. januára 1996 ich museli prevziať. v provincii V Przemyśli prevzali základné školy už v roku 1994 len gmina Przemyśl a gmina Dubiecko s tým, že čím skôr, tým lepšie.

Nie všetci v Przemyśli to chápali a mali sme v tom čase veľa protestov, najmä zo strany poľského zväzu učiteľov a riaditeľov základných škôl, väčšina z nich z komunistickej nadácie, ktorí verili, že im chceme školy čo najskôr odobrať. , hoci tieto funkcie mohli zastávať ešte dva roky . Napriek tomu sme rýchlo prevzali školy a skutočne sme odstránili niektorých riaditeľov a nahradili ich učiteľmi, ktorí už zmýšľali inak: Tadeusz Sawicki sa stal riaditeľom v Základnej škole č. 14, Andrzej Zapałowski v Základnej škole č. 16 v Kmieciach, Andrzej Bar v Základnej škole č. 15, zmeny nastali aj v škole v Kazanowe a iných školách.

Ťažké začiatky

Najťažší bol prvý rok nového vedenia mesta, keď sme mali veľmi malé právomoci a museli sme plniť rozpočet prijatý Mestskou národnou radou.

Našli sme veľa nedokončených investícií, napr.bytový dom na ul. Janek Krasickiego (dnes - Hoffmanowa), nedokončená materská škola na ul. Leszczyńskiego, krytá plaváreň uprostred výstavby, napriek tomu, že jej výstavba trvala päť rokov. Prevzali sme mesto s obrovskými požiadavkami na infraštruktúru. Napríklad na tatárske panstvo boli vydané stavebné povolenia a mesto tam nemohlo zabezpečiť inžinierske siete (plyn, elektrinu, vodovod a kanalizáciu), hoci malo zákonnú povinnosť tak urobiť. Tieto nedoplatky z predošlého systému sme museli doplniť na pár volebných období a minulo sa na to naozaj veľa peňazí (začali sme Franciszkańskou ulicou).

Pamiatky, názvy ulíc a čestní občania

Okrem toho sme sa zbavili komunistických symbolov: pamätníkov a názvov ulíc. Už v júli 1990 sme demontovali Pamätník vďačnosti Červenej armáde na Rybom námestí. V roku 1991 sme demontovali Świerczewského pomník. Vďaka iniciatíve zosnulých Radný pán Władysław Trojanowski, už vtedy (v roku 1990) sa námestie medzi ulicami Jagiellońska a Sportowa nazývalo námestím kapitána Witolda Pileckého. Demontovali sme aj sochu Niečajeva, ktorú postavili komunisti na železničnom moste (obrancovia ZSSR proti Nemcom v júni 1941), cestné mosty dostali názov Przemyskie Eaglets a Ryszard Siwiec.

Obnovili sme aj predvojnové názvy ulíc. Tu však treba priznať, že ho predsa len prijala Mestská národná rada. Tieto politické zmeny už pocítili a pred voľbami do VÚC, 27. apríla 1990, na jednom zo svojich posledných zasadnutí, prijali uznesenie o obnovení historických názvov z 1. júla 1990 (vrátane Wybrzeże Manifestu Lipcowego po Wybrzeże Piłsudskiego, Galińskiego do r. Wybrzeże Sanocka, Waryńskiego na Barsku, Hanka Sawicka na svätého Jozefa, Marian Buczek na pátra Piotra Skargu atď.).

Po voľbách do VÚC platilo ustanovenie, že nové zastupiteľstvá obcí mali právo v rámci svojej pôsobnosti rušiť uznesenia predchádzajúcich obecných národných rád, ale toto uznesenie MRN sme, samozrejme, nezrušili, ale len predĺžil (napr. ulica Przemysława po Sybiraków, čiastočne ulica Sportowa - ulica Józefa Kałuży (moja žiadosť, pretože to bol vynikajúci futbalista predvojnovej poľskej reprezentácie z Przemyślu a zároveň mal krásna karta nezávislosti počas druhej svetovej vojny).

Udelili sme aj tituly Čestní občania mesta Przemyśl, najskôr (v júli 1990) Zbigniewovi Brzezińskému, potom oi. Biskup Ignacy Tokarczuk a posledný predvojnový prezident Przemyślu, storočný Leonard Chrzanowski.

Spomienkové združenie orlov Przemyśl

Tu spomeniem, že koncom roku 1988 som sa podieľal na založení a v januári 1989 na registrácii Spomienkového spolku orlov Przemyśl. V zakladajúcom výbore okrem Stanisława Żółkiewicza a mňa boli aj: Henryk Jaskóła (slávny námorník), neskor. Włodzimierz Pisz a mladý učiteľ dejepisu Jan Jarosz (pozval som ho do výboru, lebo som vedel, že deťom na ZŠ č. 14 rozpráva také vlastenecké nitky z poľskej histórie, ktoré v učebniciach PRL neboli). Pokrajinský úrad v tom čase ešte registroval spolky, no proti registrácii sa postavil Dmitrzak, riaditeľ odboru vnútorných vecí, pôvodom z Ukrajiny. K našej žiadosti dal zamietavé stanovisko, pretože – ako povedal vojvodovi Wojciechowskému v prítomnosti mňa a Żółkiewicza – „ciele tohto štatútu urážajú city ukrajinských bratov“. A povedal som: „Pán riaditeľ, ak poznáte históriu Przemyślu, pred vojnou žilo v Przemyśli, ktorý mal 70 000 obyvateľov, cez 12 000 Ukrajincov, a keď sociálny výbor postavil tento pamätník v roku 1938 na Námestí Ústavy, nejako sa to stalo. neurážať city Ukrajincov“. Vďaka postoju vojvodu to bolo možné zaregistrovať (tu musím povedať, že v tejto veci veľmi pozitívne hodnotím vojvodu Wojciechowského, ktorý nás podporil, aj keď to bolo pred okrúhlym stolom). O rok neskôr sme začali s výstavbou pamätníka a v roku 1994 sa náš cieľ naplnil naplno.

26 rokov nezávislosti

Čo sa týka hodnotenia uplynulých 26 rokov, verím, že vždy sa dalo urobiť viac. Ako národ sme urobili niekoľko chýb – „hore“ aj „dole“.

Najväčšou chybou bolo neuskutočnenie dekomunizácie a lustrácie. O to sa pokúsila Olszewského vláda, ale Lech Wałęsa zablokoval implementáciu lustračného zákona tým, že zariadil pád vlády. Medzitým to Česi uskutočnili zavedením 10-ročného zákazu výkonu verejných funkcií pre bývalých komunistických funkcionárov a agentov. Ak by túto myšlienku podporila poľská spoločnosť, v roku 1992 by nedošlo k zmene Olszewského vlády. V poľskej politike by tiež za tých 26 rokov neboli žiadne „zvraty“. V oblasti samosprávy sme však urobili veľa dobrého, hoci sme to zavádzali postupne, keďže mestskému zastupiteľstvu pribúdali kompetencie a finančné prostriedky. Určite si pamätáte, ako vyzeral Przemyśl v roku 1989 a ako vyzerá dnes.

Rozhovor viedol a napísal Jacek Borzęcki