Aleksander Busz sa rozpráva s Ryszardom Miłoszewskim o hippies z Przemyśla
Rozhovor s Ryszardom Miłoszewskim "Miłym"
AB: Čo ste si dnes pripravili?
RM: Pár fotiek. Prvým je náš dvorný krajčír „Żylu“ alebo Rysiek Żylak z neskorej pamäti. Ušil nám nohavice a rôzne kvetinové košele.
AB: Kedy sa to stalo? Z akého obdobia sú tieto fotky?
RM: Mojou epizódou s hippies bolo obdobie rokov 1968 až 1974, keď som zmenil svoj rodinný stav. Nepoviem, že som sa vtedy odstrihol, ale už som sa nestretol kvôli manželke, dieťaťu atď. Dodnes môžem povedať len to, čo si pamätám.
AB: čo si pamätáš? Pripomeňte si, prosím, kontext týchto fotografií.
RM: Na tejto fotke s maskou je jeden z našich členov, "Dyszel" Boguś, ktorý žije, práve sa vrátil do krajiny po niekoľkých rokoch v Austrálii. Na tejto fotke na lavičke je "Kociołek" Wojtek (prvý sprava), druhý som ja, teda "Miły", a tretí je "Manek", teda Marián.
AB: Toto je Przemyśl?
RM: Áno, tieto fotky sú všetky z Przemyślu, z roku 1968. Škoda, že nemám fotky z rôznych sústredení. Hippie. Pred desiatimi rokmi som do „Przekróju“ poslal asi tucet takýchto fotografií, mal vyjsť článok. Fotky sa už nevrátili.
AB: Škoda. Teraz by sa mohli hodiť.
RM: Moje začiatky s hippies boli na prelome rokov 1968/69. Celý mozog a zakladateľ bol „Wskazówka“, teda Zenon Zegarski. Z členov, ktorých si pamätám, boli „Mundek“, „Blacha“, Wojtek „Kociołek“, Wojtek „Dziniu“, „Żylu“, „Trubadur“ (neskoro), Ewa (neskoro), „Elek“ (neskoro), Bogna, Maniek, Marián (neskoro). Naša skupina bola dosť veľká, okolo dvadsať alebo tridsať ľudí. A skoro som zabudol na Marka, na "Penelope". Obliekli sme sa do kvetinových košieľ, kvetinových nohavíc a saka, na ktorom bolo niečo napísané, nejaké slogany.
AB: Pamätáte si, ktoré?
RM: Napríklad: „vaša duša vlastní pravdu“; je citát od známeho filozofa. Urobili sme také kolá po meste: Franciszkańska, Empik, Stodola a od Przemyślčanov boli také gestá (RM ukazuje ukazovanie prstom, klepanie na čelo). Po chvíli prišla „bradrura“, niekedy prišla, niekedy nie a zdvihla nás a... (RM ukazuje gesto fackovania rukou) ...nazval som to „bicie“. A dali sa do klubu. Takto sa to bežne stávalo. A často, husto, aj keby ste mali dlhé vlasy, ostrihali vám ich nožnicami. Ako trest. Potom tu bola ľudová sila. Dlhé vlasy boli prejavom nevraživosti voči vláde ľudu.
Malé červené knižky z Varšavy
RM: Raz v hlavnom meste sme išli po malé červené knižky Mao Ce-tunga. Išli sme piati, brožúry ochotne rozdali, tam nás zastavili na rozhovor, odchádzali sme a zrazu sa prihnal „kabarín“, prásk, chytili ma a „Manek“ a traja ďalší utiekli. A, samozrejme, 48 hodín, grilovanie: odkiaľ, kto dáva peniaze, kto ich posiela atď. Nevedeli sa zmieriť s tým, že nám nikto neposiela a nedáva peniaze, iba my sami.
AB: Chápem, že to bolo na čínskom veľvyslanectve vo Varšave? Čo ste chceli urobiť s tými malými červenými knižkami Mao Ce-tunga?
RM:áno. Chceli sme ich spropagovať medzi ľuďmi v Przemyśli.
(Pripomienka redakcie: malá červená knižka bola „bibliou“ počas kultúrnej revolúcie v Číne a obsahovala citáty z Mao Ce-tunga. Vyšla aj v poľštine.)
Ďalších 48 hodín
RM: No, raz sa pred kostolom – už v Przemyśli – zastavila „kabaryna“ a koza. A opäť 48 hodín a otázky: odkiaľ, odkiaľ a kto sponzoruje? Vždy hľadali nejaké skryté peniaze, sponzora. Nevedeli pochopiť, že to bola naša vymyslená iniciatíva.
AB: Boli ste vy alebo vaša skupina zatknutý za trestný čin?
RM: NIE Zatkli nás v Przemyśli pre naše oblečenie. A na povel. Veľakrát im dali farbu, povedali im, aby si premaľovali nápis na saku, ostrihali si vlasy a nasypali si ich na hlavu. Vždy to bol ten istý scenár, ani sa poriadne nepýtali, občas priviedli SB-ákov a tí tajní nás grilovali.
Počas stanného práva, v 80. rokoch, som trochu pomáhal aj opozícii, lebo sestra s malým synovcom chodili do Krakova, na kliniku, dával som jej rôzne tajomstvá, neviem, čo bolo vo vnútri. A prepašovala ho v jedle pre dieťa. Toto je moja epizóda.
Musím spomenúť aj neskoré. Prelát Krzywiński, bol to taký náš priateľ, do opozície ho delegoval aj zosnulý biskup Ignacy Tokarczuk. Pamätám si, ako nám povedal, že „Solidarita“ mala v tom čase, pred stanným právom, tri milióny zlotých. Veľké peniaze. Bolo to v jednom balíku, z ktorého sa vybral milión a dva milióny sa prebalili. Úrady požadovali jeho vrátenie, a tak prelát ide za svätou Janou do SB a vezme si tie dva milióny. Tam ho začali šikanovať, lebo tam boli tri milióny a teraz sú dva milióny. Povedal: "Priniesol som, čo som mal." Od ôsmej ráno do ôsmej večer ho tam mučili a vypočúvali za jeden pohár čaju. Bol bitý, vypočúvaný, psychicky týraný, chceli ho zlomiť, ale držal sa. 20:00 dôstojník tajnej služby kričí „oblečte sa, je koniec“ a schmatne zbraň. Prelát si pomyslel: „Myslím, že ma zastrelí,“ schmatol zbraň a udrel predstaveného do ruky tak silno, že mu praskli kosti a povedal: „Ty...“ a odhodil ho. Prešlo osem alebo desať rokov, predstavený prechádza kostolom a v prvej lavici (RM ukazuje gesto rúk zložených v modlitbe) sedí tam tento dôstojník tajnej služby, jeho mučiteľ. Prelát nám to povedal a ja som povedal "ako by som reagoval, spáchal som toľko zla, vyhrážal som sa, že mu vezmem život" a prelát povedal "Boh mu odpustil".
Tajný policajt stretol kňaza a nevedel, čo so sebou, ako sa má zachovať. Keby mohol, asi by splynul do tej lavice. Toto bola epizóda, o ktorej nám povedal prelát.
Hippie život v Poľskej ľudovej republike
RM: Rozpočet bol veľmi slabý, tak prečo? Jedli sme veľmi málo a spali sme v kope sena alebo v nejakej chatrči.
AB: Vedeli ste, kam idete, mali ste plán? Zastavili ste sa tam, kde vás vysadili?
RM: Nie, samozrejme, vedeli sme kam – Krakov, Varšava, na pobrežie, na festival v Opole, k jazerám na zhromaždenia hippies.
AB: A u nás, kde sa takéto mítingy konali?
RM: Najbližšie to bolo v Kazimierzi, celoštátnom zhromaždení. Niekedy, napríklad v Turawe, bolo na takomto zhromaždení aj vyše tisíc ľudí.
AB: Ako na takéto zhromaždenia reagovali úrady?
RM: Väčšinou to bolo upokojenie. Buď okamžite, alebo po nejakom čase. Niekedy im nedovolili ani zhromaždiť sa.
Tolerancia
RM: Hippies boli iní. Boli tam veriaci, neveriaci, ale nešíril sa ateizmus, absolútne nie. Boli sme tolerantní ku každému náboženstvu, ku všetkému. Toto hnutie začal šíriť v poslednom ročníku strednej školy. Začali sme sa stretávať na lavičke pri „Adaś“, pamätníku Mickiewicza, a tak sa to vyvinulo, stany pri rieke San, potom stopom na mítingy, do Krakova a Varšavy. Peniaze neboli, ale nejako to šlo, zázraky sa nekonali a „Żylu“ ušila nohavice za 20, 30 minút a tak to šlo...
Respondent Alexander Busz
Spolufinancované od Národný inštitút slobody – Centrum pre rozvoj občianskej spoločnosti Verejnoprospešný výbor
Vládny program rozvoja občianskych organizácií PROO 1a
"Inštitucionálny a misijný rozvoj Przemyślskej kultúrnej spoločnosti"
