Foto: Archív Korso Kolbuszowskie

 „Pre mňa, mladého kňaza, to bola skvelá skúsenosť“

(Rozhovor s o. Janom Pępkom, bývalým kaplánom „Solidarity“ v Przemyśli)

Jacek Borzęcki: - Ako sa stalo, že mladý vikár z przemyšlskej farnosti v Kmieciach sa stal kaplánom podzemnej „Solidarity“?

P. Jan Pępek: - Všetko sa to začalo v roku 1986. V tom čase som bol mladý kňaz, len štyri roky v kňazstve. V auguste 1982 som bol vysvätený za kňaza a odišiel som do farnosti v Kormaniciach pri Przemyśli. O dva roky neskôr som sa stal vikárom v przemyślskej farnosti v Kmieciach, kde bol farárom P. Adam Michalski. A to, že som sa v roku 1986 stal kaplánom podzemnej „Solidarity“ v tomto vlasteneckom meste, hlavnom meste vtedy rozsiahlej przemyślskej diecézy, bolo vďaka môjmu profesorovi z Vyššieho seminára - P. Stanisławovi Zarychovi, vtedy farárovi vo farnosti Najsvätejšej Trojice v Przemyśli. Bol to on, kto ma navrhol a odporučil ordinárovi przemyślskej diecézy. Pamätám si nasledujúce slová, ktoré mi adresoval biskup Ignacy Tokarczuk: „Takže, otče, prosím, konajte. A ak bude potrebné, pridám aj groš.“ Pre mňa, mladého kňaza, to bola veľká skúsenosť.

JB. – Ako vieme, farnosť Najsvätejšej Trojice v Przemyśli sa vďaka láskavosti farára Zarycha a podpore biskupa Tokarczuka stala počas stanného práva a v neskorších rokoch baštou starostlivosti o internovaných aktivistov „Solidarity“ a ich rodiny. Bola tiež miestom stretávania aktivistov podzemnej „Solidarity“. Ako vieme, v roku 1986 sa presťahovali do farnosti Panny Márie Kráľovnej Poľska, t. j. do Kmiecií, pod duchovnú starostlivosť kňaza. Pamätáte si ich priezviská?

Otec Jan Pępek: - Samozrejme, že si pamätám, aspoň tých najdôležitejších, pretože boli najenergickejší a najoddanejší. Bolo to pred 86, čiže 37 rokmi, keď som začal s aktivitami našej pastoračnej služby „Solidarita“, takže si nepamätám všetky detaily. Úprimne povedané, vtedy som si nič nezapísal, aj tak z bezpečnostných dôvodov. Stretli sme sa s aktivistami ako Janek Musiał, Stanisław Żółkiewicz, Zygmunt Majgier, Marek Kamiński, Adam Piecuch, Marek Kuchciński, Janek Jarosz, Artur Wilgucki. Neskôr sa k nim pridal Janek Draus. Z lekárskej stránky nám pomáhala otorinolaryngologička Grażyna Szybiak a jej matka, zdravotná sestra. Prišlo aj mnoho ďalších ľudí. Takéto stretnutia sme mali v Kmieciach a tam sme rozhodovali o konkrétnych záležitostiach a plánovali aktivity.

JB – Mohli by ste tu uviesť nejaké príklady?

P. Jan Pępek: - Sväté omše za vlasť sme organizovali 13. v mesiaci, ako aj pri vlasteneckých výročiach. Biskup Tokarczuk nás k tomu zaviazal. Slávili sme ich nie v našom skromnom drevenom kostole, postavenom v roku 1979 bez povolenia komunistických úradov, ale vo veľkom kostole otcov saleziánov. S tým nám pomáhal aj salezián P. Zbigniew.  

Boli tam aj také záležitosti, ako organizovanie pochodov a demonštrácií a platenie vysokých pokút za protirežimné slogany. Týchto rôznych sloganov a týchto pokút však bolo veľa. Nemali sme nad tým žiadnu kontrolu. Preto sme sa rozhodli, že každý, kto dostane pokutu za kričanie sloganov, ktoré neboli dohodnuté s vedením podzemnej „Solidarity“, nedostane náhradu nákladov na pokutu. A tak sme získali kontrolu nad obsahom sloganov a zároveň sa znížil počet pokút.

JB – Myslím si, že práve z pastorácie „Solidarity“ v Kmieciach sa začali prednášky takzvanej „ľudovej univerzity“ pre obyvateľov v Podkarpatskom vojvodstve?   

Otec Jan Pępek: - Táto aktivita sa začala v Przemyśli aj v Stalowej Woli. Väčšina mojich aktivít súvisela s fungovaním tejto „lietajúcej ľudovej univerzity“. Bola to iniciatíva Jana Musiała, Jana Drausa a Tadeusza Ulmu, ktorú veľmi podporoval aj biskup Tokarczuk. Sami prednášali a tiež pozývali rôznych rečníkov z celého Poľska. Tieto prednášky sa konali v našej farnosti v Kmieciach, ale aj v iných farnostiach v Przemyślskej diecéze. Takže k nám chodili prednášať novinári a profesori, ktorí sa postavili proti režimu, a mojou úlohou bolo ich privítať, nakŕmiť a poskytnúť im ubytovanie. A v tom čase som mal kontakty s mnohými ľuďmi známymi po celej krajine.

JB – Mohli by ste uviesť nejaké príklady?

Otec Jan Pępek: - Pamätám si napríklad príchod vtedajšieho prezidenta Združenia poľských novinárov Stefana Bratkowského. Keď som ho viezol zo železničnej stanice PKP, príslušníci tajnej služby nás sledovali v dvoch autách. Po recepcii na fare som ho odviezol na dohodnuté stretnutie s biskupom Tokarczukom do Biskupského paláca. Ich rozhovor trval veľmi dlho. Po návrate na faru som pána Bratkowského odviedol do miestnosti, ktorá bola pre neho pripravená. Bolo tam veľké okno a cez neho bolo vidieť policajtov, ako sa motajú po budove. Pán Bratkowski ma požiadal o inú izbu. - Cez to veľké okno by mi mohli niečo hodiť do izby. Bojím sa, že by ma tu mohli zabiť - povedal. 

Stretnutie Stefana Bratkowského s komunitou v Przemyśli sa konalo v kostole saleziánskych otcov. Prišlo tam veľa ľudí. Veľmi kriticky sa vyjadril k postoju Wojciecha Jaruzelského, hoci – ako priznal – sa ho snažil podporovať v období pred zavedením stanného práva. Na všetkých zapôsobil prejav pána Bratkowského, jeho vedomosti a informácie, ktoré sprostredkoval. Aj ja som z rozhovoru s ním veľa profitoval. Nevenoval som pozornosť tomu, že mi priamo povedal: „Otče, som neveriaci, ale čítam Sväté písmo a vo všeobecnosti pochádzam z Lodže.“ Bolo tam aj niekoľko ďalších rečníkov, ktorí mi povedali to isté, že sú neveriaci. Snažil som sa však byť otvorený, nesúdiť, ale rešpektovať každého za jeho vlastenectvo a za odvahu postaviť sa zlu.

Najväčší dojem na mňa však urobili prednášky iného rečníka – Pawla Czartoryského, významného historika vedy, výskumníka, vydavateľa diel Mikuláša Koperníka, profesora na Ústave dejín vedy Poľskej akadémie vied a prednášajúceho na mnohých univerzitách. Jeho prvá prednáška mala veľmi dobrú účasť, druhá o niečo menej a tretia veľmi málo. A pamätám si, že po tejto tretej prednáške, keď sme si s profesorom Czartoryským sadli na večeru na fare, mi povedal: „Otče, v Poľsku to nebude dobré, ak sa ľudia nebudú chcieť učiť.“

JB – Veľkolepým úspechom pastoračnej služby Solidarity v Kmieciach bola cesta niekoľkých stoviek przemyślských katolíkov na stretnutie s pápežom Jánom Pavlom II. v Tarnove, ktoré sa konalo 9. júna 1987. Ako sa vám to podarilo?

Otec Jan Pępek: - Bola to veľmi dôležitá a úspešná udalosť, hoci ako sa neskôr ukázalo, zašli sme s tým trochu priďaleko. A začalo to už o niekoľko mesiacov skôr. Takže za mnou prišiel Stanisław Żółkiewicz a povedal: „Otče, v júni môžu byť problémy s dopravou do Tarnova. Takže kupujeme celý vlak z Przemyśla do Tarnova na deň návštevy Svätého Otca!“ Nemal som ani cent, ale všetko zariadili, pripravili špeciálne lístky a rozdelili ich medzi farnosti. A 9. júna bol na železničnej stanici PKP v Przemyśli daný k dispozícii našej pastoračnej službe špeciálny vlak. Jediný svojho druhu v celej, vtedy rozsiahlej Przemyślskej diecéze. Na slávnostnej svätej omši u nás v Kmieciach skupina mladých farníkov predviedla vlastenecký koncert, po ktorom sme sa vydali v procesii cez celý Przemyśl, spievajúc a nesúc transparent, na železničnú stanicu. Samozrejme, po stranách nás sledovali príslušníci tajnej služby a policajti. Bolo to najväčšie zhromaždenie ľudí, aké som videl počas celého môjho pobytu v tejto farnosti.

Pri nástupe do vlaku kontroloval lístky tím ľudí s páskami na rukáve z našej pastoračnej služby. Neskôr pustili dnu aj ľudí bez lístka, ak niekoho poznali zo svojich aktivít vo farnostiach alebo v „Solidarite“. Mnoho takýchto ľudí nastupovalo aj v Jarosławe a Rzeszówe. V skutočnosti bol vlak taký preplnený, že sa doňho nedalo nikoho vtesnať. Ale nejako sme sa v noci dostali na okraj Tarnova, kde nás vysadili a odkiaľ sme museli prejsť ešte niekoľko kilometrov pešo. Stretnutie s Jánom Pavlom II. bolo pre nás všetkých veľkým, nezabudnuteľným zážitkom a hoci sme boli veľmi unavení, šťastní sme sa vrátili do Przemyślu.

JB – Organizácia tejto púte bola nespochybniteľným úspechom. Ako môžeme chápať fakt, že krátko nato bol kňaz zbavený funkcie kaplána „Solidarity“ a preložený do Rzeszowa?

P. Jan Pępek: - Mnohí farári neprijali veľmi pozitívne fakt, že som to bol ja, mladý kňaz s pomerne nízkym postavením v hierarchii, kto rozhodoval – pretože som musel rozhodovať – o tom, koľko miest vo vlaku môže byť pridelených každej farnosti. A samozrejme, bolo jednoducho nemožné vziať všetkých, ktorí chceli. Možno práve tieto nálady prispeli k tomu, že o niekoľko týždňov neskôr sa biskupská kúria rozhodla preložiť ma z przemyšskej farnosti v Kmieciach do posádkového kostola Panny Márie Kráľovnej Poľska v Rzeszówe.

JB – Ako vás tam prijali, kňaz?

Otec Jan Pępek: - Farár v Rzeszówe, v hodnosti majora, ma neprijal veľmi láskavo. Priamo mi povedal: „Neprišli ste sem, otče, aby ste na mňa udali? Pretože viem o vašich aktivitách medzi przemyšlskými aktivistami protivládneho podzemného hnutia Solidarita.“

A nedovolil mi bývať s dvoma mladými, novovysvätenými vikármi. Povedal: „Nie, budeš bývať so mnou. Nebudeš mať samostatný vchod. Pôjdeme sem spolu, aby som vedel, s kým sa stretávaš, a aby som videl, kto vchádza a vychádza z tvojho domu.“

Doslova som onemel, pretože som nevedel, čo sa deje. V diecéznej kúrii v Przemyśli mi povedali, že moje preloženie súvisí s tým, že mám viesť pastoráciu pracujúcich v kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (v súčasnosti katedrála v Rzeszówe) v Rzeszówe. Vikár, otec Eugeniusz Dryniak, tam odviedol skvelú prácu. A bol preložený ku mne do farnosti v Przemyśli v Kmieciach. Medzitým ma namiesto neho nakoniec preložili do posádkového kostola. Oslovil som s tým pomocného biskupa Stefana Moskvu. Biskup mi povedal: „No, Jasiu, v posádkovom kostole musí byť nejaký starší kňaz a ty si už 5 rokov kňazom.“

JB – A čo navrhovaná pastoračná starostlivosť o pracujúcich vo farnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Rzeszówe?

P. Jan Pępek: - Tak som išiel za farárom, významným staviteľom tohto kostola, teraz katedrály, a povedal som mu, že by pre mňa bolo ťažké dochádzať sem z posádkového kostola a poskytovať pastoračnú starostlivosť pracujúcim ľuďom v situácii, keď mi bolo pridelených 27 hodín katechizmu v školách. A on povedal: „Nie je taká potreba. Rzeszów nie je Przemyśl. Nič sa tu nestalo, nič sa nedeje a nič sa nestane.“ Vtedy som úplne pochopil, prečo ma preložili do Rzeszowa.

JB – Zdá sa, že aktivisti podzemnej „Solidarity“ z pastoračnej starostlivosti v Kmiecie poslali biskupovi Tokarczukovi list so žiadosťou, aby opustil kňaza v Przemyśli. Prišla nejaká odpoveď?

Otec Jan Pępek: -Vedel som o tom. Keď som bol v diecéznej kúrii v Przemyśli, kancelár ma dobehol a povedal: „Myslíš si, že to, čo tu pre teba napísali biskupovi, sa k nemu dostane? No nie, pretože my sme tí, ktorí o takýchto veciach rozhodujú.“

Takže moja otvorenosť voči aktivistom podzemnej Solidarity nenašla žiadnu podporu. Možno sa v Kúrii báli, že sa budem angažovať v politických aktivitách v rzeszówskom kostole Najsvätejšieho Srdca Pána Ježiša? Ale ja som nič také neurobil. Bol som otvorený iba vlastenectvu a potrebám ľudí zo Solidarity. Mal som odvahu a túžbu stretnúť sa s nimi. Chápal som, že v Rzeszówe už nebudem mať nič spoločné s pastoráciou robotníkov.

JB – Na nedávnom stretnutí v Przemyślskej kultúrnej spoločnosti sa profesor Jan Draus okrem iného vyjadril k ambicióznym aktivitám nezávislej kultúrnej komunity zhromaždenej okolo Marka Kuchcińského na prelome 80. a 90. rokov. A tu postavil do kontrastu Rzeszów a zvyšok Podkarpatska s Przemyślom ako mesto s charakterom, s veľmi aktívnou komunitou, ktorá má rád slobodu a nezávislosť. Mali ste aj vy takýto pocit, keď ste viedli pastoračné dielo „Solidarity“?

Otec Jan Pępek: - Plne súhlasím s profesorom Janom Drausom, že Przemyśl mal akýsi duch slobody. Dialo sa tam niečo, čo spôsobilo, že ani priemerný obyvateľ Przemyśla sa nebál Bezpečnostnej služby, otvorene hovoril, čo si myslí, bol statočný. Prítomnosť biskupa Ignacyho Tokarczuka v Przemyśli a jeho finančná podpora aktivistov odsúdených na pokuty v tomto smere určite zohrala obrovskú úlohu. Mimoriadna odvaha a neochvejnosť biskupa akoby prenikla do sŕdc a duší obyvateľov Przemyśla. V Rzeszówe takýto všeobjímajúci duch nepanoval, hoci aj tam boli ľudia zapojení do aktivít za slobodu a vlasteneckú činnosť.

JB – Ako často a s akými pocitmi navštevujete toto jedinečné mesto na rieke San, na ktorého vlasteneckých stránkach histórie je zapísané aj vaše meno?

Otec Jan Pępek: - Každý rok, hneď ako mi to povinnosti dovolia, navštívim Przemyśl, katedrálu a vždy Kalwariu Pacławskú. Na záver týchto mojich spomienok by som chcel do svojej vďačnej pamäti zaradiť dvoch ľudí spojených s týmto mestom.

Za to, že som bol vysvätený za kňaza, vďačím biskupovi Ignacymu Tokarczukovi, neskôr povýšenému na arcibiskupa. Keď som v decembri 1981, v 6. ročníku na Vyššom seminári, ochorel na vírusovú meningitídu a encefalitídu, bol som už pripravený na smrť. Kvôli dlhému pobytu v nemocnici bola moja vysviacka pozastavená. Po úspešnom prekonaní choroby a opustení nemocnice mi len vďaka príhovoru biskupa Tokarczuka bolo umožnené dobehnúť zameškané a prijať kňazskú vysviacku v auguste 1982, 3 mesiace po vysviacke mojich kolegov.

Druhou osobou, na ktorú si s vďačnosťou spomínam, je môj bývalý profesor zo seminára, otec Stanisław Zarych. Bol to on, kto ma ako mladého kňaza odporučil, aby som slúžil ako duchovný strážca podzemných aktivistov „Solidarity“ v pastoračnej službe v Kmieciach. A toto dvojročné obdobie úzkeho duchovného kontaktu s týmito úžasnými ľuďmi s dobrým srdcom a odvážnymi dušami bolo pre mňa osobne mimoriadne dôležité. Dodnes na nich spomínam s vďačnosťou za našu spoluprácu. Boh vám žehnaj!  

(Rozhovor viedol a napísal Jacek Borzęcki)

 PS

V roku 1992 sa P. Jan Pępek stal vikárom vo farnosti Všetkých svätých v Kolbuszovej. V roku 1995 ho ordinár novozaloženej (v marci 1992) Rzeszówskej diecézy, biskup Kazimierz Górny, vymenoval za „rektora rektorátu brata Alberta v Kolbuszovej“, čo znamenalo, že mu bola zverená úloha postaviť nový kostol pre novozaloženú farnosť Kolbuszová. V septembri 1995 bola vysvätená nová kaplnka a v novembri 2000 sa uskutočnilo vysvätenie novopostaveného kostola pre farnosť sv. brata Alberta v Kolbuszovej. Staviteľ kostola a farár tejto farnosti, P. Jan Pępek, bol za svoju prácu ocenený okrem iného hodnosťou kanonika a zlatým záslužným krížom. Je tiež dekanom dekanátu Kolbuszova-West. 21. augusta 2022 hrdina tohto rozhovoru slávnostne oslávil 40. výročie svojho kňazstva.

—————————————————————————————————————       

Financované Národný inštitút slobody – Centrum pre rozvoj občianskej spoločnosti Verejnoprospešný výbor
Vládny program rozvoja občianskych organizácií PROO 1a
"Inštitucionálny a misijný rozvoj Przemyślskej kultúrnej spoločnosti"