Rozhovor sa uskutočnil 7. septembra 2022 v sídle týždenníka „Życie Podkarpackie“. Týždenník vznikol v roku 1967 ako „Życie Przemyskie“ a pod súčasným názvom funguje od roku 1999. Vychádza v bývalom Przemyślskom vojvodstve v okresoch Jarosław, Lubaczów, Przemyśl a Przeworsk.
AB: Cieľom môjho dnešného rozhovoru je zaspomínať si na staré časy opozičnej činnosti: na „Przemyślské pohľady“, „Strych Kulturylny“, na stretnutia a diskusie, ktoré sa vtedy konali. Rád by som od vás vedel, ako to začalo, ako ste si to pamätali. Bolo to niečo spontánne alebo niečo premyslenejšie?
WM: Zdá sa mi, že to vyplynulo z mojej skoršej činnosti v období Solidarity v roku 1981. Spolu s kolegami sme vtedy chceli niečo urobiť a začali sme vydávaním napr. papiere a nejaké letáky. Bola to pravdepodobne prvá nedeľa od vypuknutia stanného práva. Spoločne sme tieto letáky distribuovali po kostoloch v Przemyśli.
AB: Ako to presne vyzeralo?
WM: Nechali sme ich okrem iných na kostolných laviciach a čo najrýchlejšie sa vyparili. Ale dovoľte mi povedať vám viac o tomto príbehu. Keď bolo vyhlásené stanné právo, išli sme s mojou vtedajšou priateľkou Elou Błońskou do sídla Solidarity pri Kamennom moste v Przemyśli. Podarilo sa nám zachrániť jeden písací stroj, ktorý sme schovali do nádoby na piesok. Cez deň sme sa ju báli zobrať, no prišli sme až večer, keď sa to trochu ukľudnilo. Tento stroj sme neskôr použili na prípravu proteínových matríc. Potom sme takto pripravené matrice položili na plsť, potom tlačiarenskú farbu a preložili sme to listami papiera. A tak sme hárok po hárku spočiatku tlačili jednostranové letáky. Potom sme urobili nejaké väčšie brožúry. Všetko sa to stalo u mňa doma. Moja mama sa v tom čase nemohla vrátiť do Poľska, pretože v čase vyhlásenia stanného práva bola na Kube. Vtedy neexistovali žiadne spiatočné lety. Sám som vtedy pracoval v byte, kde sme si zriadili minitlačiareň. Pamätám si Silvestra v roku 1981, keď sme spolu sedeli v byte, aj Janek Jarosz, Jacek Jarosz, Renata Jarosz a pár ďalších ľudí. Počas celého Silvestra sme tlačili množstvo letákov, ktoré boli v obehu v Przemyśli už 1. januára. Táto tlačová skúsenosť sa mi hodila, keď som sa po štúdiách vrátil do Przemyślu. Medzitým som mal po štúdiu 2-ročnú prestávku a učil som na strednej škole v Ustrzyki Dolne. Po návrate som sa prirodzene vrátil k veciam okolo tlače, ukázalo sa, že Marek Kuchciński tlačí „Strych“ a treba ľudí, ktorí o tom niečo vedia, poznajú techniku tlače. Vtedy som natrafil na komunitu „Strych Kulturylny“.
AB: Takže v tom čase už toto prostredie prekvitalo?
WM: Áno. Nastúpil som tuším v roku 1988 alebo 1989. Väčšinou to boli stretnutia. Tieto stretnutia organizoval Marek, ktorý bol v tom čase akýmsi vizionárom. Spájal rôznych ľudí. Keď sa teraz pozerám na fotky z tých rokov, všetci sme boli veľmi mladí. Mám na to obdobie pekné spomienky. Mal som vtedy 27 alebo 28 rokov. Toto prostredie nás formovalo. Vedeli sme, čo chceme, stretli sme rôznych zaujímavých ľudí. Mali sme svoje ideály a vedeli sme, že za ne musíme bojovať a snažiť sa o ne, nevzdávať sa.
AB: Ak by ste to vzdali, vtedajší systém vás mohol rovno pohltiť.
WM: Áno. V skutočnosti skorší ľudia verili, že to tak musí byť. Že sa s tým musíte zmieriť, s týmto komunizmom. Búril som sa proti tomu od samého začiatku. Keď som dovŕšil 18 rokov a získal som právo voliť, moja matka ma vyzvala, aby som volil. Na druhej strane som ostro protestoval, pretože som nesúhlasil so stavom, ktorý vtedy existoval. Radšej som ich bojkotoval a povedal som, že tento systém nechcem. Bolo to na konci strednej školy, už som rozmýšľal inak ako predtým.
AB: To vyvoláva otázku, či sa vaša matka, keď videla vašu rebéliu, o vás bála?
WM: V skutočnosti to brala tak na ľahkú váhu. Nikdy ma do ničoho nenútila. Vedela o písacom stroji pod mojou posteľou, ale tvárila sa, že ho nevidí. Keď sme potom na pamätného Silvestra tlačili letáky, naším susedom bol napríklad tajomník strany pán Nycz, ktorý sa neskôr stal starostom Przemyślu. Na druhej strane o poschodie vyššie býval pán Andrzej Matusiewicz s manželkou. V 80. rokoch obhajoval obžalovaných v politických procesoch a v roku 1989 bol jedným zo zakladateľov občianskeho výboru Vojvodstva. Počas Silvestra zdvihol neopatrný priateľ významný prípitok: „Preč s komunizmom!“. Mohlo to skončiť zle, no našťastie sa tak nestalo. Potom sa pán Nycz o tomto „nevhodnom“ správaní mladých ľudí nezabudol zmieniť mojej mame. Našťastie som sa nikdy nezaoberal tajnou službou, čo nemôžem povedať o svojich kolegoch, ktorí si odsedeli vo väzení. Napríklad zo starších mentorov Adam Szostkiewicz, neviem či ho poznáte, učil na 1. strednej škole v Przemyśli, v tzv. slovensky, anglicky. Potom sa zapojil do aktivít Solidarity. Ako jeden z mála nám v škole rozprával o rôznych veciach, pre úrady nepohodlných. Bol práve takým mentorom nezávislosti v školských časoch, od roku 1980 v Solidarite. Adam bol neskôr internovaný, sedel medzi ostatnými v v Uherciach a Łupkowe, kde sme ho navštívili. Potom sa presťahoval do Krakova a spolupracoval s Tygodnikom Powszechnym. Ale späť k povalovým stretnutiam, tie sa konali v dome Mareka Kuchcińského v Ostrówe. Bol to veľmi atmosférický dom. Podkrovie, kde sme sedeli všetci vedľa seba, asi tucet ľudí na stretnutí, ako na archívnych fotografiách. Medzi nimi aj hostia umelci, aktivisti, politici. Marek bol akýmsi spojovateľom. Z času na čas si aj zabehal, raz mi napríklad povedal, že do Budapešti treba vziať Američana. Bol som to ja, kto na druhý deň nastúpil do batoľaťa, v ktorom som mal nohy doslova pod bradou, a odviezol ho do Budapešti cez všetky hranice! Na druhý deň som sa vrátil. Na toto obdobie našej činnosti mám veľmi pekné spomienky. Keď rozoberá tú dobu, mali sme vtedy málo čo stratiť, čo nám úrady mohli vziať. Ďalším krokom po „Strych kulturnom“, ktorý bol elitným časopisom, bolo vytvoriť niečo pre širšie publikum. Písanie o ľudských problémoch, sociálnych témach. A takto vznikli „Przemyskie Views“. Už si presne nepamätám, koľko čísel tam bolo.
AB: Tieto archívne čísla chceme sprístupniť na portáli, ktorý vzniká, aby sa dostali k širšej verejnosti.
WM: Pre nás bolo dôležité, aby „Spojrzenia“ vychádzali pravidelne. Prvé číslo v roku 1989 bolo ešte napísané. Spracoval ju Artek Wilgucki, grafickú časť urobil Mirek Kocoł, grafický dizajnér, ktorý neskôr odišiel do Torune. Po Mirkovi sa o grafický dizajn postaral Mariusz Kościuk, ktorý so mnou dodnes spolupracuje v „Życie Podkarpackie“. Keď vznikla „Spojrzenia“, pomerne rýchlo sme sa zhodli s tlačiarňou v Przemyśli. Jej podpredseda sa tajne ponúkol, že časopis vytlačí. „Przemyskie Views“ boli v tom čase profesionálne vytlačené na Družstve invalidov na ul. Jasińského v Przemyśli. Z času na čas sa v „Spojrzeniach“ objavili aj moje texty. Po roku 1990 som dostal ponuku kandidovať vo voľbách do mestského zastupiteľstva – boli to prvé voľby do VÚC. Potom výbor Solidarity získal všetky kreslo okrem jedného. Myslím, že sa tam dostal pán Mach zo SLD. „Glances“ boli aj akýmsi volebným denníkom. Spomínam si na jeden z mojich textov s názvom Myslím: "Dedičstvo komunistických klik" - dosť silný názov. Vo všeobecnosti ma „Strych“ a Spoločnosť viedli smerom k voľbám do VÚC. Ľudia sa neskôr rozišli rôznymi smermi, odlišovali sa politicky. Naším prvým rozdielom boli zrejme voľby prezidenta krajiny a otázka: Wałęsa alebo Mazowiecki? Bola to naša prvá väčšia nezhoda tohto druhu, pretože to, že boli rôzne smery, vtedy nikomu neprekážalo. Každý môže mať iný názor a basta.
AB: Pomohla vám vtedy cirkev?
WM: Áno. Spomínam si na príhodu, keď nám jeden z františkánskych bratov z toho obdobia, keď sme tlačili, dal tajne atrament na tlač. Odkiaľ má farbu, pravdepodobne z tlačiarne na ul. Jasinski. Marek Kamiński, neskorší šéf Solidarity, bol povolaním tlačiar, takže si myslím, že to bolo cez túto cestu. Okrem toho sa nám podarilo získať miesto v kostole na výstavy a festival. Či bol niekto veriaci alebo neveriaci, nebol problém.
AB: Zaujímavé bolo, že napriek rozdielom v názoroch a zázemí ste mali spoločný cieľ a to vás predovšetkým spájalo. Chceli ste sa stretnúť napriek vašim rozdielom. Počúval si, čo ti druhá strana povedala.
WM: Áno, vtedy to tu nebol problém. Čo sa o dnešku povedať nedá. Teraz je najmä politika veľmi citlivá téma. Ale späť k tlači "Spojrzenia", táto skúsenosť sa nám hodila neskôr, keď sme tvorili "Życie Przemyskie" a teraz "Podkarpackie". Dokonca Marek dostal nápad prevziať ich. Potom bol likvidátor a bolo potrebné sa zapojiť do výberového konania. Vtedy bol akcionárom Przemyślský kultúrny spolok - spoločnosť, ktorá prevzala "Życie". Spoločnosť mala správnych zamestnancov, ktorí o tom vedeli. Napríklad Jacek Borzęcki, ktorý sa podieľal na „Strych Kulturalny“, bol prvým redaktorom nového „Życie Przemyskie“. Potom to bol Artek Wilgucki, pretože Jacek odstúpil z osobných dôvodov. Partnermi boli Spoločnosť a KIK z Lubaczówa.
AB: Kde sa vzal nápad založiť Przemyślský kultúrny spolok?
WM: Chceli sme niečo urobiť s „Przemyśl Views“ a formalizovať ich zverejnenie. Marek nám poradil, aby sme išli s Arturom do Varšavy na stretnutie združenia Slobodné slovo, kde sa zišli rôzni vydavatelia undergroundových periodík. Chceli založiť združenie, kde by sa zdieľali poznatky, čo by podporilo tvorcov, ktorí chceli publikovať, a potom bol napríklad problém s nedostatkom papiera. Pri čakaní na vlak sme s Arturom prišli na nápad, že by sme mohli založiť takýto spolok aj v Przemyśli. A toto združenie zase môže byť vydavateľom a s touto myšlienkou sme prišli do Przemyślu. Toto bolo dobre prijaté, stretli sme sa a dohodli detaily. Bola tu otázka názvu, navrhol som trochu iný - Asociácia nezávislého myslenia, ale názory združenia boli skôr konzervatívne ako liberálne. Preto stál pri Przemyślskom kultúrnom spolku. Odtiaľto. čo si pamätám. Myslím, že aj Andrzej Matusiewicz mal vtedy k názvu výhrady. A tak vznikla firma a nápad sme si priniesli z Varšavy. Marek bol vtedy asi prvý prezident, ja som pokladník. Pravdepodobne bola založená v roku 1990 a prevzatie spoločnosti „Życie“ bolo v roku 1991.
AB: Stretli ste sa vtedy v priestoroch bývalého empiku na Wybrzeże Marszałka Piłsudskiego 1, však?
WM: Áno, Spoločnosť dostala toto miesto - celé prízemie plus izby na prvom poschodí. Toto obdobie ovplyvnilo môj ďalší život, pretože som sa s „Życie“ v Przemyśli zaplietol dodnes. Okrem toho v časti priestorov Marek navrhol vytvoriť kníhkupectvo spolu s Beatou a Jurkom Bonarkovými a mojou vtedajšou manželkou Basiou. Bonarkovci mali skúsenosti s knihami. V tom čase sme vytvorili partnerstvo: Basia, Jurek a Beata, Jasiu Jarosz, Mirek Kocoł s manželkou. V tejto spoločnosti, ktorá vznikla v 90. rokoch, sme zatiaľ zostali štyria. Prvé kníhkupectvo sme prevádzkovali v priestoroch z ulice Kościuszki v Przemyśli, kde je teraz aj ďalšie kníhkupectvo. Umelecké vitríny nám vtedy zariaďovali napr. Mariusz Kościuk spolu s Kozom-Cepińskim.
Respondent Alexander Busz
