Marek Kuchciński
Koncepty európskej integrácie tu vznikli oveľa skôr ako na Západe a s lepšími výsledkami. Príkladom je Poľsko-litovské spoločenstvo dvoch (troch) národov, ktoré prežilo 300 rokov! Základom bol parlamentný princíp spolupráce: „rovní s rovnými a slobodní so slobodnými“.
V súčasnosti sme svedkami zásadných organizačných zmien, ktoré prebiehajú v rámci Európskej únie. V prebiehajúcej diskusii o jej budúcnosti sa hlavný spor týka plánov na centralizáciu EÚ a obmedzenie suverenity členských štátov na úroveň, ktorá bráni princípu spolupráce medzi rovnocennými, slobodnými a suverénnymi štátmi, ktorý bol pred niekoľkými stovkami rokov v našej časti Európy základom republiky. A snahy o rozšírenie EÚ o nové európske štáty nachádzajúce sa na východ a juhovýchod od jej hraníc sú stále neúčinné. Zároveň diskusie o fungovaní tejto rozsiahlej medzinárodnej organizácie a jej budúcnosti nie sú sprevádzané zamyslením sa nad dôvodmi jej vzniku a cieľmi, ktorými sa riadili tvorcovia európskeho spoločenstva. Opomína sa aj veľký prínos stáročných úspechov parlamentov strednej Európy a iniciatív posledných rokov pri formovaní systému dnešnej EÚ.
V 21. storočí sa do tejto diskusie zapojila aj Karpatská Európa a iniciatívy ako parlamentné summity strednej a východnej Európy, ktoré sa odvolávali aj na parlamentné tradície Prvej Poľskej republiky, keď parlamentarizmus zabezpečoval silu a kontinuitu Republiky dvoch (troch) národov počas 300 rokov. Korene modernej Európskej únie siahajú práve do týchto čias – parlamentarizmu 15. a 16. storočia – tohto veľkého spoločenstva národov v našej časti Európy. Právne a ústavné výdobytky parlamentu Prvej Poľskej republiky, ktoré položili základy pre fungovanie mnohonárodného štátu, sa rozvinuli skôr ako západoeurópske (nemecké a britské) koncepty rešpektovania právneho poriadku. To znamená, že naša časť Európy išla vlastnými cestami vývoja a často anticipovala myšlienky, ktoré sa zrodili na západe kontinentu, a zanechala tak trvalé stopy v ústavnom poriadku súčasnej civilizácie. Pripomeňme si tri oblasti tejto cesty.
1. Po prvé, ústavné a právne riešenia. Mnohé z nich boli vytvorené, preukázali originalitu myslenia a odvážnu víziu a obohatili spoločné dedičstvo. Príklady sú: a/ Uhorská zlatá bula kráľa Ondreja II. (1222), ktorá je len o 7 rokov mladšia ako anglická Magna Charta slobôd kráľa Jána bez zeme (1215), považovaná za pamätník európskeho právneho myslenia; b/ Zákon Varšavskej konfederácie z roku 1573 – tento dokument, jedinečný v európskom meradle, zaručoval náboženskú toleranciu, t. j. „štát bez kolov“ v čase, keď Európou otriasali inkvizítorské tribunály; c/ Ústava z 3. mája z roku 1791 Poľsko-litovské spoločenstvo – prvá moderná ústava v Európe, ktorá iniciovala éru písaných ústav, dnes neodmysliteľne spájaných s európskou právnou kultúrou.
2. Po druhé, inštitúcia parlamentuMá svoju výraznú stredoeurópsku tvár. Pretože popri Anglicku práve v Poľsku a Maďarsku boli prvé parlamenty na svete vytvorené na princípe dvojkomorového systému, zatiaľ čo ostatné (napr. francúzsky, švédsky alebo nemecký štát) boli založené na myšlienke štátneho zriadenia, ktorá bola neskôr opustená v prospech – ako sa hovorilo – moderného a progresívneho dvojkomorového systému.
Medzi úspechy parlamentarizmu v našej časti Európy patrí aj parlamentný limit, t. j. možnosť odloženia plenárnych zasadnutí pri zachovaní prijatých uznesení, t. j. prototyp funkčného obdobia, ktoré je dnes základným pravidlom parlamentnej práce. V časoch Prvej Poľskej republiky slávny parlamentné fámy, ktoré boli formou overovania správnosti volieb členov parlamentu, čo je dnes univerzálne riešenie, používané v rôznych formách vo všetkých parlamentoch sveta. Tiež slávny právo veta bola pôvodnou ústavnou myšlienkou. Jej podstatou bola jednomyseľnosť poslancov, ktorá mala byť zárukou najlepšie chápaného kompromisu, ako základný princíp fungovania parlamentu. Tento princíp sa vrátil – v istom zmysle: dnes do práva Európskej únie, vo všetkých tých prípadoch, v ktorých platí požiadavka jednomyseľnosti všetkých členských štátov. Príkladom parlamentnej inštitúcie môže byť, pôsobiaca v časoch prvej republiky, Maršalova veža postavený v roku 1379 v obranných hradbách Varšavy, ktorý bol ekvivalentom slávneho Toweru v Londýne, kde sa konali ľudia, ktorí narúšali parlamentné zasadnutia, čo bolo prejavom disciplinárnej moci maršala Sejmu. Tieto príklady najlepšie ukazujú, že právo vytvorené na východe a západe Európy malo podobné podoby.
3. Po tretie, rôzne Koncepty európskej integrácie Vznikli aj u nás a niektoré z nich sú mimoriadne originálne. Myšlienky Karola Veľkého, Otta, Napoleona alebo oveľa neskorší projekt Európskej únie – už 30 rokov starý – sú len jedným z príbehov o budovaní spoločnej Európy. Druhým, rovnako zaujímavým a v praxi v mnohých prípadoch veľmi úspešným, boli východoeurópske politické a právne skúsenosti s budovaním nadnárodných organizmov. Poľsko-litovská únia (ktorá trvala viac ako 300 rokov!) je prvým, ale nie jediným príkladom. Ďalším je Rakúsko-Uhorsko (viac ako 50 rokov). Ďalším je Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskôr transformované na Juhosláviu (takmer 100 rokov) alebo návrhy na federáciu zahŕňajúcu Československo a Poľsko, ktoré sa objavili v medzivojnovom období.
Asi najlepším príkladom projektu zo strednej a východnej Európy je zabudnutý projekt ústavy pre Európu od Poliaka Wojciecha Bogumiła Jestrzębowského z roku 1831 („Zmluva o večnej zmluve medzi civilizovanými národmi“), integrujúc Európu do jedného politického organizmu, označovaného ako Európa národov. Na základe tohto projektu bol zriadený Európsky kongres ako paneurópsky parlament, ktorý je legislatívnou autoritou a zároveň zastúpením všetkých slobodných európskych národov, čo o 260 rokov predbehlo dnešný Európsky parlament. Projekt „Zmluvy o večnej zmluve...“ nie je ničím iným ako prototypom Ústavy pre Európu, na ktorej pracoval Európsky konvent a ktorej bledou ozvenou je dnes platná Lisabonská zmluva. Tento návrh najlepšie dokazuje, že počiatky Európskej únie môžeme hľadať nie na Západe, ale v našej časti kontinentu. Navyše dokazuje, že silný dôraz na úlohu európskych národov a odkaz na národnú odlišnosť a pocit nezávislosti je trvalým európskym dedičstvom. Preto Karpatská Európa tak ochotne víta všetkých, ktorým je blízka myšlienka spolupráce a hľadanie argumentov ospravedlňujúcich pokračovanie tohto dedičstva - potreba spoločnej identity národov a štátov našej časti Európy.
Ďalším dôležitým úspechom strednej a východnej Európy je mimoriadne silný dôraz na úlohu parlamentu, ktorý sa opäť dostal do centra štátneho systému po prvej svetovej vojne, keď parlamenty zohrali kľúčovú úlohu pri tvorbe ústav novo nezávislých štátov (napr. Poľsko, Československo, Lotyšsko). Úloha národných parlamentov sa ešte viac zdôraznila po roku 1989. Práve vtedy sa parlamenty stali hlavným miestom verejnej diskusie a zároveň tvorcom nových právnych riešení, čím sa budujú základy demokratických štátnych systémov.
Počas Sejmu Poľskej republiky v 8. volebnom období (2015 – 2019) viedli parlamenty stredoeurópskych krajín dôležitú diskusiu o budúcnosti nášho kontinentu a snažili sa dohodnúť nové formy bilaterálnej a multilaterálnej spolupráce, ktoré mali dať nový impulz európskej spolupráci národov. Jej dôsledkom bolo okrem iného uznanie konferencie „Európa Karpát“ ako formy politickej agory v našej časti Európy, ktorá umožňovala prezentáciu názorov, nadväzovanie kontaktov a uľahčovanie rôznych dohôd. Tieto aktivity mali pozitívny vplyv aj na prácu klasickej poľskej diplomacie. Boli zamerané na hľadanie dohody a konsenzu. Preto sa výrazne líšili od metód, ktoré roky používala byrokracia EÚ a vládnuca liberálno-ľavicová väčšina voči členským štátom, spočívajúcich v bezvýhradnom prispôsobovaní práva v týchto krajinách požiadavkám EÚ.
Multilaterálna spolupráca sa rozvíjala okrem iného prostredníctvom tradičných foriem (Vyšehradská skupina), ako aj nových, so zameraním najmä na strednú a východnú Európu. Okrem Karpatskej Európy a Iniciatívy troch morí to boli aj summity predsedov parlamentov krajín strednej a východnej Európy (#EUROWAW), ktoré sa konali vo Varšave v rokoch 2016 – 2019 a boli súčasťou aktivít parlamentnej diplomacie, ktoré sa v tom čase konali vo veľkom rozsahu. Stali sa miestom výmeny názorov členských štátov Európskej únie, ako aj tých, ktoré sa k nej usilovali pripojiť. Všetky tieto krajiny spájala skúsenosť so sovietskou nadvládou v 20. storočí, túžba po upevnení znovuzískaných občianskych slobôd a oživujúce sa povedomie o solidarite spolupráce. Toto obdobie práce poľskej parlamentnej diplomacie je podrobne opísané v parlamentnej publikácii „Sejm VIII Kadencji. Ustawy, raporty, treści“, Varšava 2021.
Zdôraznila sa aj úloha historickej politiky, pričom sa pripomenuli výročia významných udalostí (1050. výročie krstu Poľska, 550. výročie parlamentarizmu Poľskej republiky, 450. výročie Lublinskej únie). Oslavy, ktoré vo veľkom rozsahu zorganizoval poľský Sejem, boli príležitosťou na medziparlamentné stretnutia a diskusie o budúcnosti celej Európskej únie. Počas konferencií predsedov parlamentov EÚ (organizovaných výlučne v rámci EÚ) zase poľskí predsedovia Sejmu a Senátu predstavili vlastné projekty na posilnenie spolupráce medzi parlamentmi členských štátov, ktoré sa líšili od návrhov presadzovaných krajinami tzv. starej Únie. Ako príklady možno uviesť projekt Európa solidárnych štátov ako alternatíva ku konceptu prísne centralizovanej Únie, ktorý predložila poľská strana v rozprave predsedov parlamentov v Luxemburgu (apríl 2016), alebo návrhy na zaradenie kresťanstva do zoznamu základných európskych hodnôt ako jedného zo zdrojov našej civilizácie (Bratislava, október 2016), ktoré v diskusii podporili maršalkovia Maďarska László Kövèr a Litvy Wiktoras Prancketis.
Systémová úloha parlamentov sa už niekoľko desaťročí mení – oslabuje v prospech výkonnej moci, ústavných súdov či medzinárodných organizácií, ako je EÚ. Postavenie parlamentov, aj ako suveréna a zástupcu národa, je však stále mimoriadne dôležité a trendu ich oslabovania by sa malo čeliť. Význam parlamentov možno udržať okrem iného aj ich zapojením do rozvoja parlamentnej diplomacie vo všetkých krajinách európskeho kontinentu. A preto tento rozmer... mäkká sila v medzinárodných kontaktoch je v Karpatskej Európe tak silne podporovaná – najmä preto, že sa netýka len bohatej činnosti poľského parlamentu, ale aj možnosti aktívnej účasti na medzinárodnej diskusii o budúcnosti celej Európy. Pripomína nám naše veľké dedičstvo medzinárodnej spolupráce, zdôrazňuje potrebu posilnenia úlohy národných parlamentov a ukazuje, že Západ a Východ Európy, vytvárajúc politické inštitúcie, sú – ako povedal svätý Ján Pavol II. – dvoma pľúcami jednej a tej istej Európy.
Marek Kuchcinski,
Maršal Sejmu 8. volebného obdobia,
Predseda Rady programu Európa Karpát
Varšava, 2024
